Vždy ma bavilo sledovať môjho muža, keď sa ma snažil oklamať alebo niečo zatajiť. Či už to bolo vtedy, keď mi rozbil moju obľúbenú vázu alebo keď omylom vypral moju bielu spodnú bielizeň zo svojimi tmavomodrými nohavicami. Bol roztomilý, keď bol nervózny. Vždy mu očerveneli konce uší, pozeral do zeme a šúchal si rukou bradu.
Žiaľ vtedy, keď som ho sledovala ako sa balí na služobnú cestu, som vedela, že dôvod jeho nervózity je oveľa horší ako nejaká rozbitá váza. V tom čase už pre mňa nebolo tajomstvo, že má milenku. On o tom ani netušil.
Dozvedela som sa to náhodou. Jedného dňa si zabudol doma svoj telefón. Musel ísť k lekárovi s našou strednou dcérou a nemal už čas sa preň vrátiť. Len mi stihol zavolať, nech mu ho vypnem. Keby mu niekto volal, tak aby zvonenie nezobudilo malú. Bola som v tom čase na materskej s našou najmladšou dcérou Nikolkou. V to ráno bola od rána mrzutá. Keď som dovolala s Matejom, telefón som len položila na stôl a musela som sa venovať plačúcemu dieťaťu.
Mohlo by vás tiež zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Po hodine pípla Matejovi smska. Po chvíli ďalšia, a potom ďalšia. Nedalo mi to a išla som sa pozrieť. Na displeji svietila obálka, poď ňou meno odosielateľa – Jarka. Jedinú Jarku, ktorú som poznala, bola Matejova kolegyňa. Strážila nám psa počas našej dovolenky. Ženská intuícia však asi naozaj funguje. Niečo mi vravelo, že by som sa mala pozrieť bližšie. Obsah správ ma šokoval. Prvá bola ešte celkom neutrálna. “Dobrý deň, zobrala som si na dnes voľno v práci, som chorá”. Nechápala som ale, prečo to píše môjmu mužovi a ešte k tomu na súkromný telefón. Ďalšia správa mi obraz dotvorila. Bolo v nej “ponáhľaj sa lebo si to rozmyslím, ty divoch“.
Ďalšiu som nečítala. Prišlo mi zle. Stiahlo mi žalúdok a obsah mojich raňajok skoro išiel von opačným smerom akým prišiel. Telefón som rýchlo vložila do vrecka mužovej košele a hodila na kopu bielizne pripravenej na pranie. Nechápala som to. Po trinástich rokoch manželstva. Mali sme tri zdravé krásne dcéry. Dva roky predtým sme si kúpili pozemok, kde sme si chceli postaviť malý domček a neskôr v ňom dožiť. Jednoducho som tomu neverila. Najmä ak naozaj ide o Jarku, Matejovu kolegyňu. Tuctová tridsiatnička, ani pekná, ani nejako zvlášť múdra. Mala som tú česť s ňou prehodiť zopár viet, keď sme jej boli odniesť nášho jazvečíka pred dovolenkou.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Mladší milenec mi vlial do žíl čerstvú krv
Keď sa Matej vrátil z roboty, hneď ho zaujímalo, kde ma telefón. Potrebovala som veľkú dávku sebazaprenia, aby som mu nevylepila ešte vo dverách. Rozhodla som sa však, že s obvineniami ešte chvíľu počkám. Chcela som ho pozorovať, ako sa bude doma správať. Veď tie správy možno ani neboli myslené tak, ako som ich pochopila. Bola som v takom stave, že som bola schopná uveriť tomu, že sa mi to len zdalo. Bola by som urobila všetko, len nech to nie je pravda a môj vzťah s Matejom je taký, ako predtým. A tak som zahrala blbú. “Neviem kde je. Asi som ho musela v záchvate upratovania niekam strčiť”. “Náhodou” sa teda našiel v špinavej bielizni. Aspoň Matejovi nebolo podozrivé, že mal postláčané tlačidlá. Aj keď teda neviem, či mi vtedy naozaj uveril. Možno tiež len chcel veriť, že som na nič neprišla.
Nasledujúce týždne som mala nervy napnuté ako struny. Číhala som na všetko podozrivé, čo by mohlo Mateja “usvedčiť” z nevery. On sa však správal ako vzorný manžel. Až na víkendy. Už ich netrávil s nami tak často, ako predtým. A keď musel, tak bol väčšinu času otrávený.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Lásku nám prekazila jeho žiarlivá dcéra
Nakoniec som to už nevydržala. Jeden piatok večer sa opäť balil na služobnú cestu. Podišla som k nemu a povedala: “Matis, ja viem, že ma podvádzaš. Viem to už odvtedy, čo si si vtedy doma zabudol mobil.” Chvíľu na mňa ostal bez slova pozerať. Neviem, či pochopil z môjho výrazu, že zapierať sa mu neoplatí. Ale nezapieral. Dokonca bol celkom pokojný. “Nechcem, aby rozvod zasiahol naše deti”, dodal. Musela som sa začat smiať. “Ale veď ja sa s tebou ani rozviesť nechystám”. Týmto sme našu debate o nevere uzavreli.
Odvtedy ubehol už skoro rok a pol. S manželom sme spolu. Teda bývame v jednom byte, ale skôr sme spolubývajúci ako partneri. Ja varím, periem, starám sa o domácnosť. On má na starosti rodinný rozpočet, večery však trávi s inou. Stále dúfam, že sa situácia nejako zmení, Matej dostane rozum a vráti sa k nám. Kamarátky mi stále radia, nech sa rozvediem. Či čakám na to, že zostarnem a nikto iný o mňa už nebude mať záujem. Či som taká naivná a nevidím, že Matej si zo mňa spravil gazdinku, ktorá sa mu o všetko postará. Vidím a viem to, ale aj tak stale dúfam.
Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.
Zdieľať na