Ak ma mal niekto z mojich blízkych opísať, určite použil slovo starostlivá. Nemohla som nesúhlasiť. Za mlada som domov navláčila asi všetky možné opustené zvieratká z okolia. Našťastie sme bývali v rodinnom dome a v kombinácii s mojimi tolerantnými rodičmi som na to mala aj podmienky.
Moja povaha taktiež ovplyvnila to, čo som nakoniec vyštudovala. Stala sa zo mňa zdravotná sestra a táto práca ma napĺňala. Tak ako som našla šťastie v práci, súkromný život bol skôr jeho opak. Každý vzťah mi skôr či neskôr stroskotal kvôli nedostatku tolerancie zo strany mojich partnerov.
Matúš bol však iný ako ostatní. V prvom rade o dosť mladší odo mňa. Bol tiež veľký pohoďák, neriešil malichernosti a kde mohol, tam pomohol. Matúš bol z časti umelec, a tak som ho musela niekedy držať pri zemi, ale práve tento protiklad nás ešte viacej spájal. Nikoho neprekvapilo, keď sme sa po nejakej dobe vzali.
Nikto nebol prekvapený, ani keď sme si hneď po svadbe nezaložili rodinu. Nepríjemné otázky ale po čase prišli a niekedy som sa nestačila diviť, ako ľudia dokážu vyzvedať. „No čo, už ste zamiesili?“ či „Kedy vás uvidíme s kočíkom?“ Žiadna z takýchto otázok mi na dobrej nálade a vyrovnanosti nepridala. Nemala som chuť sa deliť sa s tým, čo sme riešili za zavretými dverami.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: V manželstve trpím, no nepriznám to. Pred manželom ma varovali
S Matúšom sa nám otehotnieť nedarilo. Ani po roku, ani po piatich, ani po desiatich. Mali sme aj horšie obdobia. Chcela som dokonca, aby sa manžel so mnou rozviedol a našiel si nejakú mladšiu, ktorá mu dieťa bude vedieť vynosiť. Matúš tieto reči umlčal. Celý čas stál pri mne a náš vzťah to paradoxne posilnilo. Zmierili sme sa s tým, že budeme bezdetní. Ja som si svoje potreby starať sa o niekoho napĺňala v práci, doma na zvieratách a aj na manželovi.
Preto, keď som na tehotenskom teste zbadala dve čiarky, bola som prekvapená a nesmierne vďačná. Narodenie nášho dieťaťa bola najkrajšia vec v živote a tešili sme sa, že budeme kompletná rodina. Malá bola krásne zdravé dieťa, no zároveň náročné a uplakané. Prvé týždne to bolo veľmi ťažké a takmer som nespala. Matúš aspoň pomáhal so zvieratami, ale inak sa ukázal ako nepoužiteľný. Síce sa snažil, ale Barborka sa aj tak utíšila len so mnou.
Po niekoľkých mesiacoch sa to zlepšilo, ale malá visela celé dni len na mne. Manžel pracoval polovicu času z domu. Hoci mi kamarátky závideli, aká to musí byť super pomoc, opak bol pravdou. Naša domácnosť v tom čase vyzerala ako po nájazde Tatárov.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manželstvá mi skrachovali, po dvoch rozvodoch toho už mám dosť
Keď som sa s Matúšom snažila porozprávať, aby trocha pomáhal aspoň s upratovaním, ostal zarazený. Vždy som to robila podľa neho ja a navyše mal pocit, že ho zanedbávam. To som ostala zarazená ja. Keď som sa nad tým neskôr zamyslela, musela som mu dať trocha za pravdu. Naozaj som sa o neho pred tým starala ako o dieťa. Lenže tak, ako som musela zmeniť svoje priority po narodení dcérky ja, očakávala som to aj od Matúša.
Hoci mala dcérka už dva roky, ešte nikdy nebola večer bezo mňa. Tešila som sa, že aspoň na pomaturitné stretnutie sa konečne dostanem von, ale Matúš ma uprosil, nech ostanem doma. Malá mala teplotu zo zúbkov, tak sa bál, že to nezvládne.
Niekedy už nemám slov, dieťa sme chceli predsa obaja. Aj keď sme boli zmierení s tým, že nám nebude dopriate, to, že sa stal opak, nás malo stmeliť, nie rozdeliť. Obávam sa, že ak sa bude manžel stále správať ako moje ďalšie dieťa, bude sa to medzi nami zhoršovať. Nikdy by som si nebola pomyslela, že starostlivosť o niekoho mi začne tak strašne liezť na nervy a už vôbec nie, že to bude niekto, kto mal byť muž môjho života.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na