Pravdivý príbeh: Môj brat je už roky nezvestný, mama sa jeho návratu nedožila

Matka

gettyimages

Ja som sa vždy učila dobre. Veľa som čítala a bez problémov som zvládla maturitu. Brat bol ako dieťa neposlušný, mimoriadne živý, rodičia sa s ním veľa natrápili. Na dedine bolo stále čo robiť okolo gazdovstva, takže časť energie si vybil tu.  No aj tak sa v ňom stále ozývala duša rebela a tvrdohlavého barana, ktorý na dobre mienené rady kašľal a vždy si urobil po svojom.

Prvý vážnejší problém nastal, keď brata vylúčili z učilišťa. Chodil poza školu, o učenie sa nezaujímal. Bol však manuálne zručný, zastal akúkoľvek prácu a podarilo sa mu zamestnať na stavbe. Keď išiel na základnú vojenskú službu, verili sme, že sa z neho stane chlap. No on sa hneď počas prvého „opušťáku“ pobil a do kasární sa vrátil neskoro.

Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Poznám tajomstvo môjho brata – a nikomu ho nemôžem prezradiť

Ani po návrate z vojenčiny nesekal dobrotu. Živil sa ako murár, tesár, pomocník na stavbách, vo voľnom čase vypomáhal rodičom v hospodárstve a večery trávil v krčme – tak to vtedy u chlapov na dedine jednoducho bolo. Pomaly každý druhý mal problémy s alkoholom. Boli sme presvedčení, že do laty by ho dokázala dať už len dobrá a šikovná žena. Keďže bol celkom pekný, vysoký, modrooký a s kučeravými svetlými vlasmi, o nápadníčky nemal núdzu. On sa ale ženiť nechcel a vážnu známosť si nehľadal.

Často zmizol na pár dní či týždňov. Keď dostal chuť, zobral túlavé topánky, prespával u kamarátov alebo brigádoval a žil si svoj slobodný neviazaný život. Ale vždy dával o sebe vedieť. Raz, keď bol tiež takto dlhšie preč, sa zrazu doma objavil aj s frajerkou. Pamätám si, že rodičia skoro z nôh spadli – jeho vyvolená bola vyše stokilová žena s obrovskými ústami a s mastnými riedkymi vlasmi. Pri spomienke na to, aké krásavice sa o brata uchádzali, mame vyhŕkli slzy, no otec povedal: „Hádam bude aspoň dobrá…“

Žiaľ, mýlil sa. Anka bola tehotná a zostala bývať u mojich rodičov. S Karolom sa zobrali, no žiadna dokonalá nevesta to nebola. Nepomáhala, celé dni vylihovala, s nikým sa nerozprávala, sotva odzdravila. A keď sa im narodil malý Karolko, po troch týždňoch od návratu z pôrodnice, jedného dňa zmizla. Kým bol Karol v robote, zbalila si svoje veci a nikdy viac sa na Kysuciach neukázala.

Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Môjho brata ovláda o dvadsať rokov mladšia zlatokopka

Starostlivosť o malého najskôr prevzala moja mama. Keď mal Karolko tri roky a mama náhle ovdovela, chlapčeka sme si s manželom vzali do pestúnskej starostlivosti my. Bolo nám jasné, že pre drobnú starú ženu bude veľkým problémom zvládnuť hospodárstvo, nieto ešte vychovávať svojho vnuka.

Karol s pestúnskou starostlivosťou súhlasil. Chodieval za prácou do Čiech a o malého sa nemohol starať. Krátko na to, ako sa Karolko s nami odsťahoval na opačný koniec republiky, jeho otec opäť vyčíňal. Opitý sa pobil tak, že z toho bol nepodmienečný trest odňatia slobody. Verili sme, že väzenie ho napraví. A zdalo sa, že to tak skutočne bude. Písal nám aj mame srdcervúce listy, ako všetko ľutuje, ako chce začať odznova. Snažili sme sa byť mu oporou a netrpezlivo sme čakali, kým mu trest vyprší.

Po prepustení z väzenia sa Karol naozaj snažil. Opäť pracoval po celej Slovenskej aj Českej republike a raz za dva či tri týždne chodil domov na Kysuce, aby mame pomohol. Takto to nejaký čas fungovalo bez problémov. Karolko rástol a s Karolom sme boli v kontakte. Potom ale prišiel ten osudný november. Mama robila zabíjačku a Karol jej mal prísť pomôcť. S manželom sme sa tiež chystali a tešili sa, že budeme všetci pokope. Dva dni pred stretnutím nám ešte Karol volal, aby sme sa dohodli, čo kto zabezpečí a doriešili organizačné záležitosti. V tom čase pracoval na stavbe v Prahe a domov mal doraziť v piatok večer. Neprišiel. Ani v sobotu, ani v nedeľu  a ani v nasledujúcich dňoch… Odrazu sa po ňom doslova zľahla zem.

Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky

Samozrejme, snažili sme sa zistiť čo sa stalo. Mobilné telefóny ešte neboli, Karol pracoval bez zmluvy, volával z telefónnej búdky či pošty, nebolo kam zavolať späť. Nechali sme po ňom pátrať políciu a aby ho skutočne hľadali poriadne, uviedli sme, že ho hľadáme pre neplatenie výživného na Karolka. Usilovali sme sa ho hľadať aj prostredníctvom Červeného kríža, no vzhľadom na jeho tulácku a dobrodružnú povahu nám pomôcť odmietli.

Robili sme čo sa dalo, no nájsť sa ho nepodarilo. Pred piatimi rokmi naša mama zomrela a mňa bolí, že som jej nemohla splniť jediné želanie: vidieť Karola. Umrela bez toho, aby vedela kde je jej syn. A neviem to ani ja, hoci by som veľmi chcela. Chcela by som poznať pravdu, zistiť, kde a ako skončil.

Ublížil mu vtedy niekto a preto nedorazil domov tak, ako sme boli dohodnutí? Je to len zlý pocit č intuícia, ktorá mi hovorí, že Karol je mŕtvy? Viem, že keby bol v poriadku, dal by o sebe vedieť. Svoju dedinku mal vždy rád a aj keď bol tulák, rodina preňho znamenala veľa. Neviem ani opísať, aký strašný pocit to je – nevedieť, kde je váš jediný súrodenec. Zo všetkého najhorší je asi ten pocit bezmocnosti…

Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: AO, gettyimages

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close