Ja som sa vždy učila dobre. Veľa som čítala a bez problémov som zvládla maturitu. Brat bol ako dieťa neposlušný, mimoriadne živý, rodičia sa s ním veľa natrápili. Na dedine bolo stále čo robiť okolo gazdovstva, takže časť energie si vybil tu. No aj tak sa v ňom stále ozývala duša rebela a tvrdohlavého barana, ktorý na dobre mienené rady kašľal a vždy si urobil po svojom.
Prvý vážnejší problém nastal, keď brata vylúčili z učilišťa. Chodil poza školu, o učenie sa nezaujímal. Bol však manuálne zručný, zastal akúkoľvek prácu a podarilo sa mu zamestnať na stavbe. Keď išiel na základnú vojenskú službu, verili sme, že sa z neho stane chlap. No on sa hneď počas prvého „opušťáku“ pobil a do kasární sa vrátil neskoro.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Poznám tajomstvo môjho brata – a nikomu ho nemôžem prezradiť
Ani po návrate z vojenčiny nesekal dobrotu. Živil sa ako murár, tesár, pomocník na stavbách, vo voľnom čase vypomáhal rodičom v hospodárstve a večery trávil v krčme – tak to vtedy u chlapov na dedine jednoducho bolo. Pomaly každý druhý mal problémy s alkoholom. Boli sme presvedčení, že do laty by ho dokázala dať už len dobrá a šikovná žena. Keďže bol celkom pekný, vysoký, modrooký a s kučeravými svetlými vlasmi, o nápadníčky nemal núdzu. On sa ale ženiť nechcel a vážnu známosť si nehľadal.
Často zmizol na pár dní či týždňov. Keď dostal chuť, zobral túlavé topánky, prespával u kamarátov alebo brigádoval a žil si svoj slobodný neviazaný život. Ale vždy dával o sebe vedieť. Raz, keď bol tiež takto dlhšie preč, sa zrazu doma objavil aj s frajerkou. Pamätám si, že rodičia skoro z nôh spadli – jeho vyvolená bola vyše stokilová žena s obrovskými ústami a s mastnými riedkymi vlasmi. Pri spomienke na to, aké krásavice sa o brata uchádzali, mame vyhŕkli slzy, no otec povedal: „Hádam bude aspoň dobrá…“
Žiaľ, mýlil sa. Anka bola tehotná a zostala bývať u mojich rodičov. S Karolom sa zobrali, no žiadna dokonalá nevesta to nebola. Nepomáhala, celé dni vylihovala, s nikým sa nerozprávala, sotva odzdravila. A keď sa im narodil malý Karolko, po troch týždňoch od návratu z pôrodnice, jedného dňa zmizla. Kým bol Karol v robote, zbalila si svoje veci a nikdy viac sa na Kysuciach neukázala.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Môjho brata ovláda o dvadsať rokov mladšia zlatokopka
Starostlivosť o malého najskôr prevzala moja mama. Keď mal Karolko tri roky a mama náhle ovdovela, chlapčeka sme si s manželom vzali do pestúnskej starostlivosti my. Bolo nám jasné, že pre drobnú starú ženu bude veľkým problémom zvládnuť hospodárstvo, nieto ešte vychovávať svojho vnuka.
Karol s pestúnskou starostlivosťou súhlasil. Chodieval za prácou do Čiech a o malého sa nemohol starať. Krátko na to, ako sa Karolko s nami odsťahoval na opačný koniec republiky, jeho otec opäť vyčíňal. Opitý sa pobil tak, že z toho bol nepodmienečný trest odňatia slobody. Verili sme, že väzenie ho napraví. A zdalo sa, že to tak skutočne bude. Písal nám aj mame srdcervúce listy, ako všetko ľutuje, ako chce začať odznova. Snažili sme sa byť mu oporou a netrpezlivo sme čakali, kým mu trest vyprší.
Po prepustení z väzenia sa Karol naozaj snažil. Opäť pracoval po celej Slovenskej aj Českej republike a raz za dva či tri týždne chodil domov na Kysuce, aby mame pomohol. Takto to nejaký čas fungovalo bez problémov. Karolko rástol a s Karolom sme boli v kontakte. Potom ale prišiel ten osudný november. Mama robila zabíjačku a Karol jej mal prísť pomôcť. S manželom sme sa tiež chystali a tešili sa, že budeme všetci pokope. Dva dni pred stretnutím nám ešte Karol volal, aby sme sa dohodli, čo kto zabezpečí a doriešili organizačné záležitosti. V tom čase pracoval na stavbe v Prahe a domov mal doraziť v piatok večer. Neprišiel. Ani v sobotu, ani v nedeľu a ani v nasledujúcich dňoch… Odrazu sa po ňom doslova zľahla zem.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Samozrejme, snažili sme sa zistiť čo sa stalo. Mobilné telefóny ešte neboli, Karol pracoval bez zmluvy, volával z telefónnej búdky či pošty, nebolo kam zavolať späť. Nechali sme po ňom pátrať políciu a aby ho skutočne hľadali poriadne, uviedli sme, že ho hľadáme pre neplatenie výživného na Karolka. Usilovali sme sa ho hľadať aj prostredníctvom Červeného kríža, no vzhľadom na jeho tulácku a dobrodružnú povahu nám pomôcť odmietli.
Robili sme čo sa dalo, no nájsť sa ho nepodarilo. Pred piatimi rokmi naša mama zomrela a mňa bolí, že som jej nemohla splniť jediné želanie: vidieť Karola. Umrela bez toho, aby vedela kde je jej syn. A neviem to ani ja, hoci by som veľmi chcela. Chcela by som poznať pravdu, zistiť, kde a ako skončil.
Ublížil mu vtedy niekto a preto nedorazil domov tak, ako sme boli dohodnutí? Je to len zlý pocit č intuícia, ktorá mi hovorí, že Karol je mŕtvy? Viem, že keby bol v poriadku, dal by o sebe vedieť. Svoju dedinku mal vždy rád a aj keď bol tulák, rodina preňho znamenala veľa. Neviem ani opísať, aký strašný pocit to je – nevedieť, kde je váš jediný súrodenec. Zo všetkého najhorší je asi ten pocit bezmocnosti…
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na