Považujem sa za celkom pohodového človeka. Som tolerantný, pokiaľ niekto nezasahuje do mojej slobody, nezasahujem ani ja do jeho. Tiež o sebe viem, že nerád robím prvý krok. Bol som rád, keď ma moja budúca manželka po vzájomnom zoznámení zbalila a vôbec nečakala, že ja budem tým iniciatívnym.
Také ženy ako moja Katka som mal vždy v obľube. Také, čo vedia čo chcú, rázne, nesediac v kúte čakajúc, čo im osud priveje. Katka tieto vlastnosti pochytila od svojej matky, o čom som sa mohol presvedčiť už počas prvej návštevy u nádejnej svokry. Na nej mi ale tieto vlastnosti vyslovene liezli na nervy, pretože sa snažili schovať za akúsi milú, ale pritom neúprimnú masku „ja viem, čo je pre vás najlepšie“. Bolo jasné, že my dvaja sme si úplne do oka nepadli. Bol som aj rád, že býva dvesto kilometrov od nás a táto vzdialenosť aspoň ako tak zaručovala, že sme ju nemali neustále na návšteve. Ani Katka so svojou mamou nevychádzala najlepšie, boli obe príliš podobné, a tak nám svokra do života príliš nezasahovala.
Všetko sa začalo meniť, keď som priateľku požiadal o ruku. Pre svorku to bol signál, že môže ukázať svoje organizačné schopnosti, respektíve neschopnosti. Oháňala sa tým, že tri roky po sebe pomáhala pripravovať každoročnú akciu pre domov dôchodcov, čo z nej automaticky malo robiť odborníka na všetko. Vydupala si od dcéry povolenie, že môže mať na starosti výzdobu a objednávku sladkého. Samozrejme s jedlom rastie chuť a postupne sa svokra starala do všetkého, od výberu muziky po zoznam pozvaných hostí. Mne to bolo jedno. Veľké akcie neznášam, chcel som si Katku vziať hoci aj na úrade len v prítomnosti svedkov, len nech je to rýchlo za nami. Katka ale chcela veľkú svadbu, a tak to bolo trištvrte roka neustálych dohadovaní sa s jej mamou.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svokru jej náboženstvo priviedlo až do blázinca
Po tomto utrpení som Katke veľmi prízvukoval, že mi nevadí, keď sa svokra starala do našej svadby, ale budem oveľa viacej ráznejší, keď sa bude starať do nášho spoločného života.
Tušil som, prečo to hovorím. O rok ostala Katka tehotná. Pre svokru opäť jasný signál, že sa môže k nám prísť angažovať. Samozrejme je príjemné, keď vám v tomto období niekto pomôže, my sme to ale na začiatok chceli so ženou zvládnuť sami. A tak ame za ponuku prísť k nám posledný mesiac pred narodením dieťaťa bývať, poďakovali, ale rázne odmietli. Svokra bola odutá, nahnevaná, dávala vinu mne. Aj tak jej to nepomohlo, s Katkou sme si stáli za svojim rozhodnutím.
Taktiež som bol so ženou dohodnutý, že prvý mesiac k nám neprídu žiadne návštevy. Žiadna rodina z mojej ani jej strany. Dcéra sa narodila, keď akurát vrcholila chrípková sezóna, nepotrebovali sme, aby nám ju niekto nakazil. To bol opäť oheň na streche. Podľa svokry som bol zasa na vine ja, ktorý Katkou manipuluje. Pravda bola taká, že s týmto nápadom prišla manželka.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svokra nedá pokoj, stále sa mieša do mojej domácnosti
Pre pokoj v rodine napokon Katka súhlasila, nech sa príde jej mama na malú pozrieť. Svokra nám ale zabudla povedať, že je nachladnutá a v takom stave sa pekne krásne dotrepala k nám. Bolo to od nej maximálne nezodpovedné a bezočivé. Povedal som si, že už pred ňou viacej neustúpim, pokiaľ sa ona bude takto bezohľadne správať voči nám.
To by som ale mohol rovno odísť a bojovať s veternými mlynmi, mal by som väčší úspech. Svokra mala na všetko svoju hlavu, svoj názor, čo sa týkalo výchovy našej dcéry. Vždy vedela, ako nás nahnevať. Špeciálna kapitola boli sladkosti. Keď k nám mala prísť svokra na návštevu, Katka jej prízvukovala, že dcére nedávame sladkosti len tak hocikedy a určite nie pre jedlom. Čo urobila svokra ako prvé, keď u nás bola? Samozrejme z tašky vyťahovala jednu čokoládku za druhou. Chápal som, že je to jej prvá vnučka a chce jej urobiť radosť. My sme ale nemali radosť z toho, že dcéra odmieta hlavné jedlá, pretože do nej babka natlačila pol kila cukru v sladkostiach. Svokra na každú výčitku len reagovala slovami, veď starí rodičia sú od toho, aby deti rozmaznávali.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svoju svokru by som neprial ani najväčšiemu nepriateľovi
Po takmer dvoch rokoch sa Katka musela vrátiť do práce na polovičný úväzok. Rozmýšľali sme nad opatrovateľkou, súkromným zariadením, ale nech sme rátali akokoľvek, nič nám z nášho rozpočtu nevychádzalo. Svokra sa ponúkla, že by k nám na pár dní v týždni prišla vypomôcť. Dlho sme s Katkou zvažovali, či pristúpiť na túto ponuku. Napokon sme súhlasili. Katka si so svojou mamou prešla celý dcérin režim s tým, že svokre dôverujeme, že bude naše pravidlá dodržiavať.
No sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. S dcérou sa po pár dňoch v svokrinej starostlivosti nedalo vydržať. Každý víkend sme trávili tým, že sme ju preúčali na pôvodný režim. So svokrou nebol poobedný spánok, žiadne pravidlá, stravovacie návyky nulové. Po mesiaci sme to vzdali.
Mali sme šťastie, suseda začala opatrovať svoju neter, ponúkla sa nám, že jedno dieťa navyše jej prekážať nebude, práve naopak. Bol som veľmi rád, keď som mohol svokre oznámiť, že jej výpomoc už nebudeme potrebovať. Niekomu sa to možno bude zdať ako nevďačnosť, ale inak ako ráznym spôsobom by to nepochopila a s Katkou máme doma opäť aspoň na chvíľu oázu pokoja.
Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.
Zdieľať na