Pravdivý príbeh: My sme mu pomohli a on nám za to vybielil dom

Muź

thinkstockphotos.com

Odjakživa som bola milovníčkou zvierat. Nestala sa mi žiadna trauma, pri ktorej by som zanevrela na ľudí. Aj tak som vždy bola toho názoru, že štvornohí kamaráti sú mnohokrát vernejší a úprimnejší ako ľudia. Svoju lásku som demonštrovala aj postojom nejesť mäso. V čase dospievania boli moji rodičia rázne proti a musela som sa prispôsobiť ich požiadavkám, ale hneď ako som dosiahla dospelosť, išla som si v tomto presvedčení svojou cestou.

Naproti tomu môj brat bol z úplne iného súdka. O zvieratá sa nikdy nezaujímal. Maximálne tak na tanieri. V slabej chvíli si síce zadovážil šteniatko, to ale napokon skončilo u mňa. Jano si doniesol domov malého pitbulla, o ktorého ale stratil záujem hneď ako malé psíča vyrástlo. To bolo asi jediný krát, keď som na bratovi spozorovala závan zodpovednosti za iných, aj to mu vydržalo len pár mesiacov.

Brat po škole začal podnikať. Postupne si mohol dovoliť zamestnávať ďalších a ďalších ľudí, čo bolo znakom, že sa mu darilo. Priala som mu to, ale keď mi oznámil, že so svojimi klientmi chodieva na poľovačky, nejaký čas som sa s ním nebavila.Kvôli rodičom som sa prinútila byť aspoň neutrálna, ale túto nezmyselnú zábavku som mu nevedela prepáčiť.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéra si našla cudzinca, dopadlo to zúfalo


Keď sa nám obaja rodičia pominuli, musela som sa s bratom dohodnúť, čo spravíme s domom, ktorý po nich ostal. Ja aj Jano sme už bývali vo svojom aj s rodinami. Do rodičovského domu sa ani jednému z nás sťahovať nechcelo, ale nechceli sme ani prísť o miesto, ktoré sa nám spájalo s detstvom a kde sme vyrastali. Dohodli sme sa, že rodičovský dom nepredáme, ale budeme prenajímať. Až potom, čo by sa nám nikoho nepodarilo nájsť, ponúkneme stavbu na predaj.

Preto ma prekvapilo, keď mi Jano oznámil, že v dome ubytoval svojho bývalého spolužiaka. A zadarmo. Nie som vysadená na peniaze, ale nešlo o žiadnu polorozpadnutú barabizňu, ale o zrekonštruovaný pekný dom so záhradou a malou dielňou. Nesúhlasila som. Jano sa ma snažil obmäkčiť s tým, že za zvieratá by som aj dýchala, ale človeku v núdzi sa obraciam chrbtom. Janov kamarát bol totiž v ťažkej životnej situácii. Zle sa oženil a keď to už vyzeralo, že druhé manželstvo mu prinesie viac šťastia, manželka aj s nevlastným synom ho obrali o peniaze aj o byt. Ak by ho Jano neprichýlil aspoň na pár týždňov, kým sa dajú veci do poriadku, skončil by na ulici.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Za dobrotu na žobrotu – radiť kamarátom v láske sa nevypláca


Nakoniec sa rozhodnutie ubytovať na čas v dome Ivana ukázalo ako celkom výhodné. Aspoň v bratových očiach. Ivan pravidelne kosil trávnik, staral sa o záhradu, dokončoval drobné práce na dome. Samozrejme zadarmo a brat bol celý spokojný, ako dobre to zariadil. Keď sa Ivan konečne odsťahuje, všetko bude v tip top stave a záujemcovia o prenájom sa len tak pohrnú.

Mne sa ale Ivan nepozdával od prvého momentu. Z očí mu nič dobré nešlo, nikdy sa vám do tých vašich priamo ani nepozrel. Vždy len tak úkosom. Navyše nemal dobrý vzťah k mojim psom, čo bol pre mňa dôležitý ukazovateľ, či je niekto v pohode alebo darebák. Moja intuícia sa po pár týždňoch ukázala ako veľmi správna. 

Bolo leto, ja som bola aj s rodinou na dovolenke, brat trávil týždeň v nemocnici. Prekvapilo ma, keď mi ráno zvonil telefón. Jano mi nezvykol volávať ani na Slovensku, nie to ešte do zahraničia. Najprv som sa zľakla, či sa mu pri operácii niečo nestalo, ale do reality ma vrátil jeho rozčúlený hlas. Vraj čo som spravila s rodičovským domom a kde je Ivan. Či sme sa na všetkom dohodli, zatiaľ čo on bude vyradený na maródke. Rozprával dve na tri, nechápala som, o čo mu ide. Položila sm mu telefón a ďalej sme si len dopisovali. Vraj rodičovský dom je prázdny, všetok nábytok, zariadenie, elektronika, nová kosačka, záhradné nástroje, všetko je preč.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva – platí aj pri nevere


Z dovolenky som sa vrátila hneď na druhý deň. Stretli sme sa s bratom v dome. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Naozaj všetko chýbalo, samozrejme aj Ivan. Na telefonáty nereagoval, prečo by aj.

Nakričala som na brata, že bol taký naivný a pustil do domu takého chrapúňa, ktorý mu za dobrotu ukradol, čo sa dalo. Nasledovalo oznámenie na polícii, kopec behačiek a vybavovačiek, ale aj tak som sa s vecami po rodičoch v duchu už lúčila. Mali sme malé šťastie v nešťastí, keď sme aspoň kosačku a záhradný nábytok našli predávať na internete. Nejakému chudákovi ich Ivan za lacno predal a ten ich chcel predať ďalej. Aspoň k tomuto sme sa dostali. Plus fotoalbumy, tie neboli pre Ivana zaujímavé, našla som ich na hromade s odpadom na spálenie. Dodnes nepochopím, prečo ich Ivan nemohol nechať tam, kde ich našiel, ale dal si ešte tú námahu, že ich pohádzal von. Celá vec ešte nie je doriešená. Naposledy sme zistili, že sa Ivan skrýva voľakde u rodinných známych v Poľsku, ale či je to pravda, neviem. Nech sa na stopovacieho psa hrá môj brat, keď to celé zapríčinil. A čitateľom odkazujem, dajte si pozor, koho si pustíte do domu! Pomáhať treba, ale s rozumom – pre nás s bratom to bola drahá skúsenosť.


Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, DF
Odporúčame