Pravdivý príbeh: Na kamarátov si dávajte pozor – naletela som zákernej klamárke

Muž

SITA

Vraví sa, že priateľ je prvý človek, ktorý prichádza, keď celý svet odišiel. Nečakala som však, že to bude niekto, kto príde, aby ešte viac ubližoval.

Nikdy som nemala problém zoznamovať sa s ľuďmi. Už počas základnej aj strednej školy som si vytvorila pekné priateľstvá, ktoré vydržali až do dospelosti. Taktiež na pošte, kde som sa po škole zamestnala, sme boli skvelá partia. Samé ženy. Na historkách, aký vie byť nežnejší  kolektív zákerný, sme sa len zabávali. Najviac som si rozumela s Katkou. To ona ma zoznámila aj s Jurom, mojím budúcim manželom.

Už sme boli s Jurajom nejaký ten piatok spolu, keď za mnou prišiel s myšlienkou presťahovať sa. Jeho snom bolo ísť bývať na staré kolená do domu po svojich rodičoch. V tom čase mal rok do dôchodku. Chcel za tú dobu všetko povybavovať. Nesúhlasila som. Mňa do dôchodku čakalo ešte sedem narodenín. Nevedela som si predstaviť, kde by ma zamestnali a čo by som v novom meste robila. Nakoniec ma ale Juraj presvedčil. Finančne sme na tom neboli zle. Manžel celý život dobre zarábal. Pokojne som mohla dať výpoveď. Ak by som si už aj inú prácu nenašla, vyžili by sme.

Manželovi zmena prostredia prospela. Celý deň sa vŕtal v dielni a niečo majstroval. Keď ho táto činnosť omrzela, chodieval pomáhať kamarátovi na trh. Na oplátku sme doma mali vždy čerstvé ovocie a zeleninu.

Ja som sa však začala nudiť. Novú robotu som si nevedela nájsť. Chýbal mi kontakt aj s inými ľuďmi ako bol môj muž a jeho kamarát z detstva. Dozvedela som sa, že náš miestny úrad organizuje výlety pre dôchodcov. Na jeden taký som sa prihlásila. Bola som celkom prekvapená. Ostatní účastníci ma veľmi ochotne prijali medzi seba. Ukázalo sa, že sa stretávajú pravidelne v miestnej klubovni. Spolu si vymýšľajú rôzny program. Pečenie sezónnych jedál, cvičenie pre boľavý chrbát, maľovanie na hodváb – to je len zopár z aktivít, ktoré sme tam robili. Veľmi dobre som si rozumela s Danicou. Tiež bola v klube nová. Prisťahovala sa do mesta po smrti manžela.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Najlepší kamarát nás pripravil o všetko!


Raz v sobotu som pozvala Danicu k nám domov na návštevu. „Hm, aké to tu máte pekné. Keď ste dvaja, to je iná káva. Má ti kto pomôcť, opraviť, čo treba. Ja som bez manžela ako bez ruky.“ Prišlo mi jej ľúto. Keď sa Juraj vrátil z trhu domov, dohodla som sa s ním, či môže Danici na ďalší deň pomôcť. Kvapkal jej kohútik, odpadla jej garniža v spálni. Manžel súhlasil. Vždy totiž veľmi rád pomáhal. Pribalila som mu aj nejakú zeleninu, čo dostal.

Keď som sa s Danicou stretla v klube, jej ďakovania nemali konca kraja. „A tie papriky, čo si poslala. Vynikajúce.“ Ani neviem ako a sľúbila som, že jej budem dávať pravidelne. Aj tak toho manžel nosil toľko, že sme to všetko dvaja nevládali pojesť. Nezabudla som dodať, že ak bude mať ešte nejaký problém v byte, nech pokojne zavolá. A Danica veľmi rada volávala. Raz to bola vaňa, inokedy kývajúci sa stôl v kuchyni. Videla som na Jurajovi, že k mojej kamarátke chodí čoraz menej nadšený. Radšej sa vyhovoril na robotu.

Blížili sa moje narodeniny. Chcela som si kúpiť k sviatku nový kabát. Poprosila som Danicu, či by nešla so mnou. V butiku som si vybrala jeden veľmi pekný zelený model. Dokonale sa mi hodil k mojim ryšavým, aj keď teraz už nafarbeným vlasom. Spýtala som sa mojej kamarátky, čo si myslí, že ako mi pristane. „Ja neviem. Akosi ti zväčšuje pozadie. Vieš, že to je tvoja problémová partia.“ Nezdalo sa mi, ale plášť som vrátila. Veď kamarátka by mi snáď poradila úprimne, myslela som si.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Veriť sa nevyplatí nikomu – ani najlepšiemu kamarátovi!


Veľké bolo moje prekvapenie, keď som Danicu stretla o týždeň na to presne v tom kabáte, ktorý som si vtedy chcela kúpiť. Len sa zasmiala. Veď jej sa aj tak hodí viac ako mne, doplnila.

Boli to na začiatku maličkosti, ktoré som si neuvedomovala. Ak som sa Danici príliš dlho neozvala, bola urazená, že na ňu nemám čas. Keď som sa ju vybrala navštíviť, rozčúlila sa, že som ju zobudila. Ona pritom hocikedy k nám zavítala aj bez pozvania. Veľmi rada sa ma pred ostatnými ženami z klubu snažila nejako znemožniť. Najradšej poukazovala na to, že mám dokončenú „len“ strednú školu, zatiaľ čo ona sa mohla pýšiť vysokoškolským titulom. Postupne som si začala uvedomovať, že Danica až taká dobrá kamarátka nebude.

Naše priateľstvo bolo definitívne pochované, keď som ja pochovala svojho manžela. Opustil ma náhle, srdcová príhoda. Bola som z toho veľmi zronená. Danica sa ponúkla, že mi všetko okolo pohrebu pomôže zariadiť. Boli to len slová, nakoniec mi pomohol Jurajov kamarát. Ani tri mesiace po tejto smutnej udalosti mi nebolo na duši najlepšie. Danica prišla na návštevu. Rozprávala mi o svojom novom nápadníkovi. Ako jej vlial nový život do žíl. Jej slová ma ešte viac zarmucovali. Svoj monológ zakončila dokonale. „Ale Gabika, čo si taká mĺkva. Tváriš sa, akoby tvoj Juraj bol neviem aké terno. Nikdy som ti to nechcela povedať, ale keď ku mne chodil, zopár krát mi aj dvoril. To vieš, ja som ti to nechcela hovoriť. Samozrejme, že som ho odmietla.“ Môj kalich trpezlivosti v tom momente pretiekol. Najradšej by som jej z plných pľúc vynadala. Tým by som však len dosiahla, čo chcela. Vyhovorila som sa na nevoľnosť a odprevadila Danicu k dverám. Vedela som, že Juraj ju nemohol ani vystáť a nikdy by jej nenadbiehal. Na to som ho poznala až príliš dobre. Tiež som vedela, že s jej odchodom pre mňa končí aj kontakt s ňou.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Tešila sa z cudzieho nešťastia a takto dopadla


Kiež by som Danicu lepšie prekukla už na začiatku. Žiaľ, ale aj takéto ľudské pijavice musíme na svojej ceste životom stretnúť. Minimálne preto, aby sme sa im nabudúce veľkým oblúkom vyhli. Danica sa mi síce ozývala aj naďalej. Keďže som sa vždy na niečo vyhovorila, po čase pochopila, že už nie som viac naivná. Pomstila sa mi aspoň tak, že o mne poroznášala nepekné reči po klube. Časť ľudí ma dokonca prestala zdraviť. Nevadí mi to. Zopár priateľov pri mne ostalo. Dúfam, že to tentokrát budú tí, ktorí mi zaspievajú pieseň, ak raz zabudnem tóny.


Poznáte podobný životný príbeh aj vy? Napíšte svoje skúsenosti do diskusie alebo nám ho celý pošlite na plnielanu@plnielanu.sk a prečítajte si ho v tejto sekcii možno už nabudúce.

Zdroj: SITA, SITA, GR

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close