Tieto Vianoce mali pre mňa akúsi prazvláštnu príchuť. Až takú, že som pocítila potrebu dať to „na papier“.
Pracujem ako zdravotná sestra v nemocnici v menšom meste. Prešla som si všeličím – rôznymi oddeleniami, rôznymi doktormi aj kolegyňami. Vzťahy boli všelijaké – dobré aj zlé. Ale pacienti ma vždy mali radi. Asi preto, že mi na nich vždy záležalo a snažila som sa im v ťažkej situácie aspoň trochu pomôcť, aj keď len milým slovom. Asi je pravda, že niekedy aj na svoju škodu. Aspoň moja rodina mi hovorí, že by som sa mala viac odosobniť a nepripúšťať si niektoré situácie až tak k telu. Aj by som chcela, ale neviem to. Čo už, moji najbližší sa zmierili s tým, že sa občas vraciam zo služby smutná, so slzami na krajíčku.
Teraz pracujem na jednotke intenzívnej starostlivosti. Mala som službu aj na Vianoce. V zásade to bol deň ako iné, aj keď prípadov bolo menej ako v obyčajné dni. Ako by si chorí povedali, že sviatky musia vydržať doma. Na oddelenie nám však predsa len priviezli jeden prípad. Staršia pani, prišla s rodinou. Neviem, či poznáte rozprávku Soľ nad zlato. Vyzerala presne ako babička v nej. Maličká, dlhé sivé vlasy zopäté okolo hlavy, milý, aj keď ubolený výraz v očiach. A prišla práve na Vianoce!
Od rodiny sme si vypýtali telefónne číslo a sľúbili im, že ich budeme informovať, keby sa niečo zásadné udialo. Babička ledva dýchala, mala horúčku. Službukonajúca doktorka nariadila röngen, ktorý potvrdil vážny zápal pľúc. Keďže mala aj aj ďalšie chronické problémy, situácia sa komplikovala a o pár hodín bolo takmer isté, že tento svet asi opustí práve dnes, na Štedrý deň.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: „Dokonalý“ manžel – opustil deti, chorú manželku a šiel k milenke
Túto smutnú správu sme chceli zavolať jej rodine. Telefón však nikto nebral. Ani na druhý pokus, ani na tretí. Vždy sa s kolegyňami čudujeme, ako je to možné. Stáva sa to totiž častejšie, ako by ste mysleli. Ja si neviem predstaviť, že by som niekoho z rodiny odviezla na JISKu vediac, že je vo veľmi vážnom stave a nevyletela by som pri každom zvonení. Alebo, ešte horšie, by som jeho zvonenie ignorovala. Samozrejme, každý na stresovú situáciu reaguje inak. Neraz musíme príbuzným, ktorí sa dozvedeli smutnú správu ponúknuť liek na upokojenie. Ale mám pocit, že táto ignorancia je skôr dielom ľahostajnosti ako stresu.
Starenke bolo stále horšie. Poobede som si urobila kolečko po všetkých pacientoch, tým ktorí potrebovali som podala lieky. „Moja“ babička bola hneď v prvej izbe. Nevyzeralo to s ňou dobre, ale držala sa. Stále som dúfala, že sa jej rodina ozve, nenechá ju odísť na druhý svet osamote. Museli predsa vidieť neprijaté hovory. Ale zatiaľ po nej nikto nepátral.
Keď som skončila s kontrolou, išla som do sesterne. Potrebovala som si dorobiť pár vecí v administratíve. Prešla som okolo jej izby, a zrazu akoby nejaká sila ovládla moje nohy. Zaspätkovala som a išla ešte raz k jej posteli. Bolo vidieť, že jej sviečka dohasína. Pohladila som jej ruku, ona na mňa neuveriteľne milo pozrela a vydýchla naposledy.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Prišlo mi to tak veľmi ľúto, že som sa takmer rozplakala. Už veľakrát nám odišiel pacient, ale toto sa ma doslova dotklo na duši. Že práve na Vianoce, a takto, bez svojich blízkych.
Domov som prišla priamo k nachystanému štedrovečernému stolu. Sestra ma dobre pozná, hneď videla, že nie som celkom vo svojej koži. Všetko som jej porozprávala a ťažoba zo mňa opadla. Utešuje ma, že som sa k starenke ešte vrátila a možno jej aspoň trošku pomohla prejsť na druhý breh. Záreveň ale dúfam, že keď príde môj čas, moja rodina na mňa nezabudne a zdvihne telefón, keď pôjde do tuhého.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na