Moja mama mala na každého vysoké nároky. Samu seba nikdy nepovažovala za extra úspešnú, o to viac sa snažila medzi v jej očiach úspešných ľudí zapadnúť. Keď sa to nepodarilo jej, pozornosť presunula na mňa.
Mama bola na mňa prísna a niekedy som mala pocit, že môj život mala naplánovaný ešte pred tým, ako som vôbec uzrela svetlo sveta. V škole som musela mať len výborný prospech, po škole som sa venovala krúžkom. Ako ináč, očakávalo sa, že budem vynikajúca v tancoch, jazykoch, aj v hre na klavír. Hneď ako sa dalo ma mama zapísala do agentúr, kde dúfala, že ma vyberú a obsadia do reklamy či filmu.
Táto výchova aj mamine ambície sa na mne podpísali a postupne som brala všetky veci prirodzene. Ja sama som chcela byť najlepšia a mala som jasnú predstavu, čo a kedy chcem dosiahnuť.Samozrejmosťou bola úspešne skončená vysoká škola, po nej dva roky praxe. Následne svadba s prestížnym manželom a odrodené dve deti do mojej tridsiatky. Počas štúdií som však na randenie nemala príliš veľa príležitostí. Ak som chcela mať dobré výsledky, musela som nad knihami stráviť viac času ako moje spolužiačky, ktoré vymetali jeden večierok za druhým.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Rozvody mi vyčítala aj vlastná matka, ale ja som šťastná!
Po škole som si hneď našla prácu a dúfala som, že popritom stretnem konečne aj niekoho schopného. Moje heslo na chlapa bolo: Za každým úspešným mužom hľadaj ženu, ktorou som mala byť práve ja. Lenže takí nemali záujem, aby ich v živote niekto usmerňoval, ako som to mala v pláne. A takí, s ktorými som si mohla robiť, čo som chcela, ma zasa vôbec nepriťahovali.
Čím viac som sa blížila k tridsiatke, tým viac som začala byť nervóznejšia. Do toho mi nijako nepomáhali výčitky od mojej mamy. Zakaždým, keď mohla mi zdôraznila, ako niekto iný napreduje, zatiaľ čo ja stagnujem. Suseda z tretieho sa vozí na novom luxusnom aute, prečo ja také nemám, či kolegynina dcéra mala honosnú svadbu na zámku pre vyše sto hostí a kedy sa mne také podarí. Nepočúvalo sa mi to najľahšie.
Horšie to už bolo len na pomaturitnom stretnutí po desiatich rokoch. Počúvala som moje spolužiačky, ako majú skvelo skĺbenú kariéru, do toho rodinný život a deti na jednotku s hviezdičkou. Keď sa ma spolužiačka spýtala, a čo ty Erika, kedy sa už vydáš, chcela som byť servítkou na prestieraní, len nech si ma už nikto nevšíma.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Matka na zaplakanie – zničila vlastnej dcére svadbu
Na ďalšie stretávky som radšej ani nechodila. Môj život bol totiž stále bez stáleho partnera, svadby, či detí s nudnou robotou s priemerným platom. Už by som bola ochotná dať sa dokopy aj s niekým, o koho by som predtým ani bicykel neoprela. No čím viac som to chcela, tým viac som musela pôsobiť na mužov zúfalejšie, pretože nemali o mňa záujem.
Mala som pred štyridsiatkou, keď som si začala uvedomovať, že s mojím snom o rodine sa budem musieť rozlúčiť. Mojej mame to trvalo dlhšie, ale pochopila to tiež. Dokonca čím ďalej, tým menej ma zahŕňala výčitkami, prečo niekto niečo áno a ja stále nie. Pomohlo mi to sa trocha uvoľniť a nadýchnuť sa. Začala som sa zaujímať a čítať literatúru o samorozvoji.
Moje nové nastavenie mi prinieslo nový pohľad na život a priority v ňom. Zmenila som prácu, ktorá ma ubíjala a našla si niečo úplne iné. Po ťažších začiatkoch prišlo zadosťučinenie a aj platovo som išla hore. Nemám stáleho partnera, o svadbe sa mi môže len snívať a o deťoch už ani to nie. Som však konečne spokojná, aj napriek tomu, že moje plány boli úplne iné. Rozmýšľam, že na stretávku po tridsiatich rokoch prídem. Aj keď nemám dokonalý život, pred ostatnými sa už nehanbím a som šťastná, akým človekom som dnes.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na