Volám sa Emil, mám 54 rokov a celý život som pracoval ako vodič kamiónu. Robil som dlhé turnusy, dva týždne na cestách, pár dní doma. Bola to robota, ktorá mi zobrala veľa a to nielen času s rodinou, ale aj zdravie. No peniaze sme potrebovali, ak sme sa chceli mať aspoň ako-tak dobre. Človek si povie, že sedieť za volantom nie je ťažká práca, ale keď 12 a niekedy aj viac hodín denne sedíte, nehýbete sa a celé dni len sledujete asfalt, telo vám to vráti.
Spočiatku som si na cesty brával jedlo od ženy. Takú tú klasiku do dóz, ktorá mi mala vydržať čo najdlhšie. Rezne, kuracie mäso, ryža, varené vajíčka, koláč. Ale ako dni plynuli a jedlo dochádzalo, zachraňovali ma bagety z pumpy, kolové nápoje a káva z automatu. Mikrospánok som zaháňal energeťákmi, hlad a nudu som zajedal slanými orieškami, čokoládami či slanými tyčinkami. Bol to taký kolotoč ničnerobenia, dlhého sedenia a bezcieľneho jedenia, ktorý sa opakoval stále dokola.
Nikdy som nebol žiadny model z obálky, to si priznajme. No býval som chlap ako hora. Silný a vysoký, meriam 180 centimetrov. Ako roky plynuli, prestal som chodiť na ryby, bicykel zhrdzavel v pivnici a miesto prechádzky som si radšej ľahol. A tak som pomaly, ale isto, začal priberať. Najprv päť, potom desať, dvadsať… Až som sa jedného rána postavil na váhu a uvidel číslo, ktoré mi skoro vyrazilo dych. Vážil som 147 kíl. Ani som nevedel, ako sa to stalo.
Moja žena Iveta mi stále hovorila, aby som sa hýbal, išiel s ňou na turistiku alebo prejsť sa, že kúpime bežiaci pás. Ale mne sa nechcelo. Bol som unavený. Život sa mi zúžil na prácu a jedlo. Aj Iveta sa začala meniť. Nebola už taká milá ako kedysi, neprivítala ma objatím ako kedysi, nič. Naopak, začala ma kritizovať, vyhýbala sa mi v posteli. A raz večer, pri umývaní riadu, mi povedala vetu, na ktorú nikdy nezabudnem. V podstate mi dala na výber, že buď so sebou niečo urobím alebo odchádza.
Zostal som zaskočený. Myslel som si, že po tridsiatich rokoch manželstva sme si prešli všetkým. Nikdy som jej nebol neverný, vždy som sa staral o domácnosť, splácal som účty, zarábal som, nikdy jej nič nechýbalo. Ale teraz jej už zrazu na mne chýbala príťažlivosť. Vraj sa už na mňa nevie pozerať, že sa za mňa hanbí, keď ideme do obchodu. Že vedľa mňa sa cíti staro a odpudzujem ju.
Sľúbil som, že sa polepším. Ale človek nezhodí za mesiac to, čo si roky budoval. Skúšal som diéty, ale nikdy mi nevydržali dlhšie ako pár dní. Aj som si zaplatil trénera, len čo z toho, keď som bola doma pár dní a na dva týždne som zas vyrazil na cesty.
Uvedomoval som si, že to nie je v poriadku. Boleli ma kolená, zadýchaval som sa, večer som zaspával vyčerpaný a frustrovaný. Nechýbala mi len disciplína v stravovaní či v pohybe, ale po pár týždňoch aj motivácia. Nevedel som, pre koho to robím, keď ma žena prestala ľúbiť.
O dva mesiace si zbalila veci. Vraj potrebuje nový začiatok. Našla si niekoho, kto sa vraj „stará o seba“. Ostal som sám. S gaučom, prázdnym bytom a otrasným číslom na váhe. Najprv som sa ľutoval, potom hneval. Časom mi začal chýbať aj sex, no pochopiteľne, nemohol som nijakú ženu zbaliť, lebo som bol obrovský. A takto to išlo mesiac za mesiacom.
Jediné, čo mi pomohlo, bol paradoxne úraz. Prerazil som si nohu pri opravovaní defektu a zostal som viac ako polroka na PN. Za ten čas som si skúšal variť, veľmi mi pomohla sestra a neter. Schudol som 25 kilogramov.
Dnes ešte stále nevyzerám ako zo žurnálu, ale pomaly kráčam nielen k nižšiemu číslu na váhe, ale aj k tomu, aby som si znova vážil sám seba. A viete čo? Možno mi Iveta tým odchodom vlastne zachránila život.
Zdieľať na
Zdieľaní