Neviem, či za to mohlo moje narodenie v znamení panny, ale vždy som mala rada veci pod kontrolou, naplánované vopred a mnou. Nikto taký ako ja v rodine nebol. Už ako malá som vedela, čo by som chcela v živote robiť. Moje predstavy boli dosť odvážne – aj čo sa týkalo môjho budúceho partnera, svadby a všetkého okolo toho.
Môj manžel mal byť vysoký, vtipný, s blond vlasmi. Presne taký bol Juraj. Už keď sme sa dali dokopy vedela som, že raz budem nosiť jeho priezvisko. Tešila som sa, keď ma požiadal o ruku. Konečne som mohla svoje sny o svadbe premeniť na skutočnosť. Vedela som, kde chcem mať obrad, hostinu, odkiaľ budem mať šaty, kvety, dj-a. Moje plány sa mesiac pred svadbou celkom nečakane zmenili mojim neplánovým skorším príchodom domov z víkendového pobytu s mamou. Čakal ma obraz na Jurajovo vystresované polonahé telo, keďže sa nestihol celkom obliecť a previnilý pohľad našej spoločnej známej. Veď všetko sa dá rozumne vysvetliť, opakovali dookola – no ako asi?
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Opustila som muža aj dcéru a išla za milencami, dnes to ľutujem
Môj pohľad na život sa zmenil. Prestala som si veci linajkovať podľa svojho scenára. Začala som veci brať tak, ako prišli. S tým, že to dobré si ma napokon nájde samo. Svoju energiu som sústredila na prácu. O vážnej známosti, nebodaj o svadbe a deťoch, som však nechcela už ani počuť. Sem tam som s niekým randila, ale chcela som si predovšetkým užívať život.
Takýto štýl mi vyhovoval. Robila som si, čo som chcela. Zarobené peniaze som investovala do seba. V práci som si našla priateľky na podobnej vlne ako ja. Naše víkendy to bolo mesto, diskotéky, nové známosti. Mužov, ktorí nám boli ochotní zaplatiť večeru a nápoje počas celého večera, sme našli vždy. A neboli to len slobodné typy. V práci sme potom vždy rozoberali, čo sme s kým zažili.
Po čase mi ale začal chýbať niekto, kto sa so mnou zobudí a ostane pri mne aj na ďalší deň. Niekto, s kým si budem mať čo povedať aj po vytriezvení, nenalíčená, v domácom oblečení. Musela som si sama pred sebou priznať, že s blížiacou sa tridsaťšestkou na krku, vyzerám na parkete smiešne vedľa dvadsaťročných mladých pekných báb.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manžel ma podvádza – a ja ho nedokážem opustiť
S mužmi v mojom okolí to ale bolo biedne. Všetci boli rozobratí. Zadaní, ženatí, rozvedení s nevyjasnenými pomermi – milenku by prijalo mnoho z nich, ale oficiálnu partnerku? Bola to kríza. Zablúdila som preto na internetovú zoznamku. Po pár šokoch, sklamaniach a úsmevných prípadoch, ktoré mali záujem sa so mnou stretnúť, som narazila na Andreja.
Konečne niekto normálny. Až som sa bála toho, ako rýchlo sa mi dostal pod kožu a zaryl do srdca. Jedinou nevýhodou sa mi zdal jeho vek. Andrej bol o sedem rokov mladší. Napokon z toho ale bolo plus. Keďže môj názor na manželstvo a rodinu sa nezmenil, nemusela som sa báť, že by Andrej jedného dňa predo mnou pokľakol. Sám neplánoval strčiť hlavu do chomúta. Deti pre neho zas predstavovali zbytočnú prekážku v kariére. Chcel byť prosto len so mnou. Bez papiera, bez detí, ale zato šťastní, ako rád tvrdil, keď sme už spolu bývali.
Možno aj mne by tento stav vydržal dlhodobo. Keby som nešla na stretávku zo strednej školy po x rokoch a nepočúvala všetky príbehy bývalých spolužiakov o svojich polovičkách, o deťoch. Keď mi už aj kolegyne, s ktorými som chodievala na záťahy do mesta, postupne ukazovali svadobné oznámenia nasledované odchodom na materskú, vedela som, že aj ja to chcem. Chcem svadbu, deti, všetko to okolo, čo som tak dávno kvôli jednej nevere zahodila a zanevrela na to. A možno som to chcela stále, len som si to nechcela priznať.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Našla som lásku, pre ktorú som stratila všetkých priateľov
Škoda, že Andrej so mnou podobné nadšenie nezdieľal. Nemohla som sa mu čudovať. V práci bol na vrchole, so mnou mu to klapalo, nemal potrebu niečo meniť. Keď som aj prišla s návrhom, či náš vzťah nezoficiálnime, odmietal. Presviedčal ma argumentmi, že tri štvrtiny ľudí, o ktorých si myslím, akí sú v manželstve šťastní, klamú. A ak sa niekto hrdí fotkami svojich detí, už si nepamätá, koľko bezsenných nocí, zrušených dovoleniek a otáčaní každého eura tomu predchádzalo.
S tým, že nebudem mať svadbu som sa napokon zmierila. Som rada, že v našom vzťahu s Andrejom všetko funguje. Ak to má byť bez papiera, tak nech to tak ostane. S túžbou po potomkovi sa ale rozlúčiť odmietam. Čím viac je Andrej proti, tým viac som touto myšlienkou opantaná. Viem, že aj Andrejov názor sa vekom zmení a po dieťati bude túžiť tak ako ja. Obávam sa ale, že aj napriek zázrakom medicíny, mi môj vlak už ujde a s ním aj Andrej, ktorý si uvedomí, ako veľmi by potomka chcel – ale s niekým, s kým ho ešte mať môže.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na