Pravdivý príbeh: Neplodnosť mi zničila život, dnes ho dávam opäť dokopy

Žena

SITA

V časopise pre ženy som sa raz dočítala, že život sa začína po tridsiatke a vrcholí v tridsaťpäťke. Na mňa to teda neplatilo vôbec. V tom veku som mala pocit, že celý život sa mi rozsýpa ako domček z karát. Mohol za to môj manžel Miro.

S Mirom som sa poznala od detstva. Bývali sme na tej istej ulici. Chodili do tej istej škôlky. Spolu sme drali lavice v škole. Stali sa z nás kamaráti. Nikto nevidel v tom druhom niečo viac. Zlomilo sa to na strednej škole. Tú sme navštevovali každý inú. Trasu autobusom sme ale mali rovnakú. Miro sa ma cestou domov spýtal, či by som s ním nešla na venček. Súhlasila som. Od toho večera sme boli nerozlučná dvojica. Môj venček dostal o pár mesiacov.

Vedela som, že Miro je človek, s ktorým sa chcem vziať a mať rodinu. Bola som mladá, kamarátky rovesníčky len krútili hlavami. Vraj takáto láska nikdy nevydrží. Prečo si radšej neužívam ako ony. Každá diskotéka iná známosť. Mne sa podobné správanie protivilo. Nepotrebovala som vyskúšať dvadsať iných mužov, aby som sa presvedčila, že Miro je ten pravý. Našťastie Miro to cítil rovnako. V devätnástich ma požiadal o ruku. O rok na to sme mali svadbu. Nemuseli sme, chceli sme. Deti sme plánovali o pár rokov neskôr. Nakoniec som chcela veci urýchliť ja.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Som asi slabá, celý život zostávam v nešťastnom manželstve


Mira zlákala zelená farba uniforiem a nastúpil do armády. Doma som ho vídavala čoraz menej. Myslela som, že s príchodom dieťaťa by moje dni boli vyplnené a aj Miro by sa zdržiaval doma častejšie. Nech sme sa však o dieťa akokoľvek snažili, nedarilo sa nám. Miro, na rozdiel odo mňa, ešte deti veľmi nechcel. Chvíľami som už začínala byť zúfalá a obviňovala ho, že sa málo snaží. Keď videl, ako sa celou vecou trápim, išiel k lekárovi. Potvrdil mu, že je v poriadku. Podvedome som cítila, že chyba bude vo mne. Nechcela som si to ale pripustiť a radšej sme hľadali dôvody všade vôkol mňa. Po Mirovej návšteve lekára som vedela, že podobnú návštevu budem musieť absolvovať aj ja. Môj lekár mi len potvrdil to, čo som intuitívne cítila. Nebudem môcť mať deti. Nikdy. Vraj vrodená vada, s ktorou si medicína ešte neporadila. Položilo ma to, ale nevzdávala som sa. Na internete som si našla kopec príbehov, kde sa neplodnému páru po rokoch podarilo počať dieťa. Začala som sa zaujímať o alternatívne spôsoby liečby, metódy, ako možno prírodu oklamať. Miro bol spočiatku naladený so mnou na rovnakej vlne. Postupne ho však entuziazmus opúšťal.

Bola som stále podráždená. Začali sme sa hádavať. V najhorších okamihoch som mu vykričala nepekné veci. Nech ma opustí, nech si nájde niekoho, kto je zdravý. Vyčítala som si, že kvôli mne nebudeme kompletná rodina. Miro sa snažil, stál pri mne, presviedčal ma, že môžeme byť šťastní aj bez potomkov. Ja som Mira svojim správaním nakoniec nepriamo presvedčila, že šťastný bude jedine s niekým iným. Rozišli sme sa. Najprv to mala byť len pauza počas krízy, cez ktorú sme prechádzali. Nakoniec bol z toho rozvod. S návrhom prišiel Miro. Dnes sa mu nedivím. Sama som ho odohnala.

Miro si do dvoch rokov našiel novú partnerku. Bolelo to, keď som sa dozvedela, že čakajú prvý prírastok do rodiny. Pri ďalšom dieťati som to už brala s nadhľadom.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Rakovina mi vrátila manžela, aj keď len na chvíľu


Mne sa od rozvodu stály vzťah udržať nepodarilo. Všetci boli mladí a chceli rodinu, ktorú som im nevedela dať. Neskôr už boli rozvedení so záväzkami, poznačení krivdami z minulých vzťahov. To som už ale ja nebola ochotná akceptovať.

S Mirom sme za celý ten čas, keď sme už neboli manželia, mali celkom pekný vzťah. Zaujímal sa ako sa mám, spomenul si na moje narodeniny.

Mirove deti akurát začali chodiť na strednú školu, keď ich mama náhle opustila. Miro bol zdrvený, najmä kvôli synom. V tom čase sa mi začal ozývať častejšie. Potreboval, aby ho niekto vypočul, povzbudil. Intenzita volaní a stretnutí sa začala zvyšovať. Viem, že pre niekoho to vyznie morbídne, veľa ľudí, najmä v Mirovom okolí sa na mňa pozeralo cez prsty. S Mirom sme sa začali opäť stretávať. Najprv len občas, po čase častejšie, až z toho boli každodenné návštevy. Pripadalo mi to ako pred rokmi, keď sme boli spolu. Len máme teraz každý o pár vrások viac, Miro o pár vlasov menej. Jeho synovia ma nemusia. Chápem ich. Dúfam ale, že po čase ma budú aspoň akceptovať. Mne sa môj sen o rodine nesplnil. Som však vďačná, že opäť môžem byť s človekom, s ktorým som si ju tak veľmi túžila založiť.


Poznáte podobný príbeh aj vy? Ako by ste situáciu vyriešili? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii.

Zdroj: SITA, SITA, SH
Odporúčame