Vždy ma priťahovali cudzie krajiny. Žiaľ, na cestovanie som, tak ako väčšina ľudí v tom čase, veľa príležitostí nemala. Fascinovali ma najmä severské štáty. Nórsko, Švédsko, Fínsko. Keď som sa zoznámila s Jurajom, nevedela som, že môj sen sa stane skutočnosťou.
Juraj bol môj spolužiak so strednej školy. Bol to fajn chalan, kamarát, nikdy som v ňom nevidela nič viac – na rozdiel od neho. Stretla som ho tri roky po maturite náhodou v meste. Študoval sociálnu prácu, ja som bola v tom čase zamestnaná v banke. Prerozprávali sme vtedy na ulici asi dve hodiny. Ku koncu sa ma Juraj nesmelo spýtal, či s ním nepôjdem cez víkend na kávu. Súhlasila som. Niečo ma k nemu priťahovalo. Za tie roky, čo som ho nevidela, sa zmenil. Už to nebol ten utiahnutý chalan, ktorého si v dave na diskotéke ani nikto nevšimne. Začal na sebe makať, mal vyšportovanú postavu a krásny úsmev. Z kávy bolo rande, po ňom ďalšie a odvtedy sme boli spolu.
V štvrtom ročníku dostal Juraj ponuku na študijný pobyt. Nemohla som uveriť, keď mi oznámil miesto. Priamo do Nórska, 50 kilometrov od Osla. Keď sa ma spýtal, či by som nešla s ním, skoro som vyskočila od radosti z kože. Moja vysnívaná krajina a ja v nej môžem stráviť pol roka. V práci som dala okamžite výpoveď. Nórsko bolo v skutočnosti ešte krajšie, ako som si ho predstavovala. Milí ľudia, nádherná príroda. Zapáčilo sa aj Jurajovi a svoj študijný pobyt si predĺžil ešte o semester. Nakoniec v Nórsku aj doštudoval a našiel si prácu. Ja som sa zatiaľ snažila naučiť ich reč, aby som si mohla nájsť aspoň nejakú robotu aj ja. Osud zariadil, že sa mi podarilo nájsť si prácu ako opatrovateľka dvoch malých detí jednému anglickému páru. Po čase som však už aj ja začala túžiť po vlastnom bábätku. Mala som tesne pred tridsiatkou, cítila som, že biologické hodiny už dlhšie nechcem potláčať. Našťastie aj Juraj to cítil rovnako. Rozhodli sme sa, že sa vezmeme a začneme pracovať na bábätku.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Vlastná žena ma pripravila o všetko!
Od svadby však postupne prešlo päť rokov, ale ešte stále som sa nemohla pochváliť rastúcim bruškom. Dokonca som ostala doma a prestala pracovať, aby sme sa mohli viac sústrediť na bábätko. Jurajov plat to našťastie dovolil. Na deň, keď som sa dozvedela, že som v druhom stave si dodnes pamätám. Bolo to v júni, týždeň pred mojimi narodeninami. Keď som zbadala na teste dve paličky, rozplakala som. Keď som túto novinu volala Jurajovi do práce, počula som, že plače aj on. Konečne sa nám to podarilo. Mala som tridsaťsedem rokov. Na prvorodičku dosť, ale celé tehotenstvo som brala veľmi zodpovedne. Mala som tiež úžasného lekára, ktorý sa po celý čas o mňa staral. V marci prišla na svet naša Magdalénka. Bol to najkrajší deň v mojom živote, tak ako asi v každom živote matky. Po narodení dcérky sa Juraj začal meniť. Začal tráviť viac času v robote, domov sa vracal až neskoro večer. Najprv som to prehliadala, môj život sa točil okolo dcérky. Začalo mi však prekážať, že sa jej dostatočne nevenuje Juraj. Bolo to, akoby ani nemala otca, len mňa ako mamu.
Keď mala Magdalénka štyri mesiace, Jurajove divné správanie sa už nedalo viac prehliadať. Správal sa skrátka divne, tajnostkársky. Lenže dovtedy sa chodí s krčahom po vodu…však to poznáte. Jedno sobotné popoludnie sa vybral do posilňovne. Rozlúčil sa s tým, že potom skočí s kamarátmi na pivo. Ja som išla chystať Magdu na prechádzku, keď zrazu počujem zvoniť Jurajov mobil. Bolo mi to čudné, práve telefón bola vec, ktorú si vždy brával. Zabudol si ho v kuchyni na stole. Išla som sa pozrieť, kto mu tak vytrvalo vyzváňa. Na displeji svietilo meno Katy. Keď telefón dozvonil, vzala som ho a intuitívne som si začala prezerať prijaté a vykonané hovory. Bola tam – Katy, Katy, Katy. V hlave mi začalo búšiť, v spánkoch som pocítila pichľavú bolesť. Začula som v zámke štrngotať kľúče. Juraj ma našiel stáť v kuchyni s telefónom v ruke. On s pohľadom plným strachu lebo vedel, čo sa ho budem pýtať. Ja s očami plnými sĺz lebo som tušila, čo povie. „Kto je Katy?!“ dostala som zo seba. Juraj najprv zapieral, dookola opakoval, že nikto. Začal byť nahnevaný, vykrikoval na mňa, ako som si mohla dovoliť prehliadať mu telefón.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Najskôr ma podviedol on, dnes podvádzam aj ja
Nechápala som ho. Vždy sme vedeli spolu komunikovať. Mali sme taký pekný vzťah, chýbalo nám už len to dieťa. Keď sa nám ho konečne podarilo splodiť, myslela som, že nám už nechýba nič. Nakoniec som sa rozčúlila aj ja, pretože celá starostlivosť o malú bola naozaj od začiatku len na mne. Juraj sa ukázal ako zbabelec. A zbabelí ľudia nečelia problémom. Utekajú od nich. Tak sa aj môj manžel zbalil a v ten večer nespal doma. Prišiel až na ďalší deň. Pobrať si ďalšie veci. Nepomáhali moje slzy, prosby, ani vyhrážky. Nepomáhalo nič. Ja som však nechcela prísť len tak ľahko o rodinu, ktorú som milovala.
Zobrala som si dovolenku a odišla na Slovensko k otcovi, dať sa trocha dokopy. Keďže Juraj odmietol so mnou ďalej komunikovať, rozhodila som svoje siete. Skontaktovala som sa s jeho kamarátmi, rodinou. Chcela som zistiť, čo o ňom vedia, či vedeli o jeho afére. Správala som sa v tom čase naozaj zúfalo, ale zúfalé ženy robia zúfalé činy. Naši spoloční známi však boli veľmi zlatí. Podporovali ma, snažili sa ma psychicky podržať. Najmä Marcus. Marcus bol Jurajov bývalý spolužiak z výšky. Boli kamaráti, stretávali sa s partiou na futbale. Začal mi pravidelne na Slovensko písavať, neskôr aj volávať. Po čase som si všimla, že sa na jeho telefonáty teším. Po pol roku to už nevydržal. Priznal sa mi, že ma má veľmi rád a veľmi sa trápil, keď som z Nórska odišla a už sa nevrátila. Spýtal sa ma, či by nás mohol prísť navštíviť na Slovensko. Súhlasila som.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Najskôr ma podviedol on, dnes podvádzam aj ja
Mne už v tom čase tiež nebol ľahostajný, aj keď niečo iné je komunikácia cez telefón a osobné stretnutie. Jeho návšteva však dopadla na výbornú. Magdalénka mu síce najprv nedôverovala, ale po pár dňoch si ju získal. „Príď za mnou do Nórska.“, prosil ma posledný deň pobytu Marcus. Teda prosiť ani nemusel. V tom čase som už aj dúfala, či mi to navrhne sám. Juraj sa síce po piatich mesiacoch priplazil s prosíkom naspäť, ale ja som už nemala čo riešiť. V hlave som mala jasno, chcem sa vrátiť, ale za Marcusom.
Odvtedy ubehlo už sedem rokov. Som šťastne vydatá za Marcusa. Magdalénka už začala chodiť do školy, neverím, ako ten čas beží. Mrzí ma len jedna vec. S mojím terajším manželom už nebudem môcť mať dieťa. Aj keď to nie je vždy to, čo vám zaručí rodinné v šťastie.
Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uvedte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!
Zdieľať na