Pravdivý príbeh: Otca som doopatrovala len ja sama, dom však zdedia aj súrodenci

Pravdivý príbeh dedenie

Kvôli mojim nenásytným súrodencom možno prídeme o bývanie (Zdroj: GettyImages)

Ani neviem, kde začať. Je vo mne toľko hnevu a bezmocnosti, že ma to niekedy až zadúša. Snažím sa na to všetko nemyslieť, pretože okamžite sa dostaví úzkosť, búšenie srdca a strašný pocit krivdy. Ale nič s tým neurobím len to jednoducho budem musieť nejako spracovať a prijať.

S manželom som po svadbe zostala bývať v rodičovskom dome. Mamička nám zomrela ešte kým sme ja aj moji dvaja bratia študovali, a otec zostal vo veľkom dome sám. Manžel dom postupne upravil na dvojgeneračné bývanie, takže v ňom máme svoje súkromie. Žijeme v ňom aj s našou vysokoškoláčkou už 25 rokov.

Keď sme sa rozhodli bývať s otcom, nikto nenamietal. Hlavný dôvod bol jasný,otec potreboval pomôcť s prácami na rodinnom dome, aj so spolufinancovaním poplatkov za energie. No a perspektívne i s opaterou, ak by zostal odkázaný na pomoc iných. My sme dom nielen udržiavali, ale postupne aj zveľaďovali. Dali sme novú strechu, elektroinštalácie, vybudovali sociálne zariadenie, vymenili okná… Naozaj toho nebolo málo, stálo to množstvo času aj financií. Brali sme to však aj ako investíciu do vlastného bývania.

Dohoda bola taká, že vyplatíme mojich dvoch bratov. Otec otvorene hovoril o tom, že dom prepíše na mňa s manželom, ale bratia s ponukou nesúhlasili. Zdala sa im primalá. Vždy, keď na to prišla reč, nastali konflikty a hádky. A čas plynul a ceny nehnuteľností rástli viac a viac. Nakoniec sa stalo to, čo nikto nečakal: otec dostal mozgovú porážku a zostal pripútaný na lôžko.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Matka ma nikdy nemilovala – a nakoniec sa o ňu starám len ja


Opustila som prácu, aby som sa o neho mohla starať. Boli to dva nesmierne náročné roky, ktoré mi priniesli fyzické aj psychické vyčerpanie. Ale i tak som za chvíle strávené s otcom vďačná. Bratia sa síce o otca zaujímali, ale bol to skôr len taký formálny záujem. Prišli, občas niečo nakúpili, posedeli, a potom spokojne odkráčali domov.

Ak som potrebovala niekam súrne odísť, napríklad na lekárske vyšetrenie, na chvíľu ma zaskočili. Ale o nejakej striedavej starostlivosti, alebo o tom, že by ma vymenili aspoň na jediný týždeň, nechceli ani počuť. Majú predsa svoju prácu a ja beriem opatrovateľský príspevok. Nuž, ďakujem za takú almužnu.

Najhoršie je ale to, že otec dom napísať na mňa a manžela nestihol. Neustále sa to odkladalo a po porážke už tohto právneho aktu nebol schopný. Po dvoch rokoch trápenia nás napokon navždy opustil. Od právnika sme sa dozvedeli, že otec počas života mohol ako vlastník nehnuteľnosti narábať s domom podľa vlastnej vôle. Takže ho mohol predať i darovať bez toho, aby potreboval súhlas tretej strany, teda mojich súrodencov. V podstate by som tak nikoho nemusela vyplácať – dom by bol „odmenou“ za to, že som svojho otca doopatrovala. A robila som to naozaj s láskou.

My s mužom sme napriek všetkému mali snahu dohodnúť sa. Chceli sme bratom dať ich podiel, ale nie takú astronomickú čiastku, akú žiadali. Áno, hodnota domu vzrástla, lenže oni si neuvedomovali, že z kúpnej ceny bolo treba odrátať sumu, o ktorú sme s manželom dom zveľadili.

Teraz nás čaká dedičské konanie. A každý z nás dostane tretinu. Bratia budú určite naliehať, aby sa dom predal, chcú peniaze. Kam sa s manželom a dcérou podejeme? Budeme musieť opustiť rodičovské hniezdo, na ktorom sme sami odviedli kus práce? Veď k tomu domu nás viažu aj spomienky, láska k rodičom…

Je ešte možnosť súrodencov vyplatiť, lenže dom má skutočne svoju hodnotu, má krásnu udržiavanú záhradu, v ktorej sme sa tiež poriadne nadreli.  A ja som nezamestnaná a muž je obyčajný robotník. Kde by sme zobrali toľko peňazí? S bratmi je veľmi ťažká reč, ide im len o to, aby dostali čo najviac. A mne sa potvrdzuje staré známe: „Priateľov spoznáš v núdzi, súrodencov pri dedení…“


Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame