Keď naši politici prišli s novinkou v podobe rodičovského dôchodku, mnoho dôchodcov sa určite potešilo. Najmä tí, ktorí majú viac detí a bezproblémové vzťahy. Pretože samotná myšlienka nie je zlá: dieťa bude od tohto roku malou časťou zo svojich odvodov prispievať na penzie svojich rodičov.
Konkrétne ide o čiastkou vo výške 1,5 percenta z vymeriavacieho základu spred dvoch rokov pre každého rodiča, maximálne vo výške 21,80 eur mesačne. Ak má niekto štyri deti a tie sú s rodičovským dôchodkom stotožnené, matka aj otec si môžu mesačne prilepšiť až o vyše 80 eur. No ktorý dôchodca by nejaké to euro navyše neuvítal? Horšie je to ale v prípade, keď dieťa svojmu rodičovi bonus dopriať nechce.
Aj ja som musela vyplniť formulár a doručiť ho sociálnej poisťovni. Nechcem, aby môj otec dostal odo mňa čo len jediné euro, a veru som sa spočiatku aj zľakla, keď som o rodičovskom bonuse počula. Najskôr som totiž netušila, že bude možnosť rodičovský dôchodok odoprieť a pociťovala som doslova až fyzickú nevoľnosť pri pomyslení, že by som mala byť akokoľvek previazaná so svojím otcom. Vďačím mu totiž len za jediné, biologický materiál. Viac som od neho nedostala.
Moji rodičia sa spoznali v čase, keď bol otec na vojenčine. Bližšie okolnosti nepoznám. Brali sa preto, lebo mama otehotnela. Otcova rodina bola silno veriaca, mama, naopak, pochádzala z ateistickej rodiny. Starým rodičom z otcovej strany sa, samozrejme, nepáčilo, že si otec chce brať „neznabožku“ a so sobášom súhlasili len pod podmienkou, že sa mama nechá pokrstiť. Bola asi veľmi zamilovaná, pretože súhlasila.
Prvé, čo si zo svojho detstva pamätám, je otcov krik. Neviem, prečo kričal, ale jeho hromový hlas sa rozliehal po našom byte a ja som sa bála. Spomínam si, ako som sa silno držala mamy za nohy, mohla som mať asi štyri roky. Objímala som ju a plakala. Mama ma potom vzala do náručia a tíšila ma. O dva roky neskôr som cestou zo školy spadla a domov som prišla so špinavým kolenom na pančuchách. V ten deň sme mali besiedku a ja som mala oblečené sviatočné šaty. Otec opäť kričal. Tentoraz ale krik nestačil. Z ničoho nič odopol z nohavíc remeň a zbil ma.
Keď prišla mama a ja som jej s plačom ukazovala červené pruhy na chrbte a zadku, mama vyšla bez slov z izby. Izbu zamkla a ja som znova počul krik. Najskôr ženský, potom mužský. A potom buchot a plač. Aj ja som plakala, trieskala som na dvere a chcela ísť za mamou. Veľmi, ale veľmi som sa bála. Potom nastalo ticho a otec otvoril dvere. Mamu som v ten večer už nevidela, až ráno, keď mi chystala raňajky. Mala opuchnuté líce a škaredú modrinu pri oku.
Od toho dňa do môjho života vstúpila úzkosť. Stalo sa zo mňa vystrašené dieťa, ktoré sa bálo vzťahov, sveta, ľudí. Bálo sa povedať svoj názor, rozprávať sa s cudzími, chodiť do školy. Veď kto by chcel ukazovať iným stopy po bitke? Bitka sa u nás stala bežnou súčasťou života. Remeňom, varechou, káblom – čímkoľvek, čo bolo práve po ruke. A nielen ja som schytávala. Bola som svedkom, ako otec mamu ťahal za vlasy a potom ju sotil tak silno, že si o dvere preťala čelo a zlomila nos. Keď bola mama doma, bránila ma. Potom sme dostali obe.
Či niekto vedel, čo sa u nás doma deje? Znie to neuveriteľne, ale otec bol považovaný za slušného a dobrého človeka, hlboko veriaceho. Pravidelne každú nedeľu sme celá rodina chodili do kostola, pretože tak si to želal. Vynechať sme mohli len vtedy, ak sme mali na tvári viditeľné stopy po bitke. Nie raz sme však išli aj s natrhnutým obočím či rozťatou perou. Nikto sa nikdy nepýtal…
Len raz som sa žalovala babke, otcovej mame. Starých rodičov z maminej strany som už nemala. Vypočula ma a dostala som kázanie, ako treba poslúchať a ctiť otca svojho. Keď večer prišiel otec od svojej matky, zbil ma. Na bitku si dokázal nájsť akýkoľvek dôvod. Aj keď žiaden neexistoval. Vyžadoval absolútnu poslušnosť, všetko muselo byť presne tak, ako povedal. Aj maličká odchýlka bola dôvodom na odpásanie remeňa. Vtedy sa dokázal vytočiť do nepríčetnosti. Potreboval nás ovládať a bolo jedno, ako to dosiahne.
Žila som v neustálom strachu, pretože som nikdy nevedela, ako dopadne deň. Kedy príde facka. Bitky boli sprevádzané urážkami. Bola som neschopná, nevďačná, drevená, sprostá… Vedela som, že na strednú školu odídem mimo mesta. Tešila som sa na tú chvíľu ako na spasenie. Keď prišiel papier, že ma prijali a schválili mi internát, cítila som nesmiernu úľavu. No než nastalo vyslobodenie, stratila som najbližšieho človeka, mamu. O okolnostiach jej smrti nechcem hovoriť, stále to bolí. A dodnes neviem, či jej smrť bola nešťastná tragédia, alebo sa tak rozhodla sama.
Ja som skutočne začala študovať vytúženú školu a domov som chodila len minimálne. Otec ma už nebil, asi vedel, že by som mu to už nedovolila. Po strednej škole som sa definitívne odsťahovala a prerušila s ním kontakty. Vymazala som ho zo svojho života a aj neskôr, keď som sa vydala a narodili sa mi deti, som ho brala ako mŕtveho. Lebo pre mňa taký bol. Vedela som, že žije v dome pre seniorov, a to bolo všetko.
Spomienky na detstvo by zostali vo mne ďalej pochované, nebyť rodičovského dôchodku. Musela som oprášiť všetky tie boľavé zážitky, aby som si pripomenula, kto je môj otec. A že ho nechcem podporovať, pretože ja mu nemám čo oplácať. Našťastie, stačilo vypísať len jeden papier…
Zdieľať na