V mladosti skoro každé dievča o sníva o princovi na bielom koni. Ten môj mal byť vysoký, bezhranične ma milovať a splniť mi, čo mi na očiach uvidí. Taký ako môj otec. Rodičia mi boli vzorom, ako by malo dokonalé manželstvo vyzerať. Avšak nič nie je dokonalé.
Naši sa brali pomerne narýchlo. Malý Matúš, môj brat, už bol na ceste. O dva roky na to som prišla na svet ja. Neboli sme bohatí, ale ani žiadni chudáci. Bývali sme v trojizbovom byte, pred domom parkovala škodovka a každý rok sme si mohli dovoliť ísť niekam na dovolenku.
Otec bol makač, nebol však dravý natoľko, aby postupoval v kariére vyššie. Keď ho konečne po pätnástich rokoch rpáve v jednej firme dosadili na miesto odstupujúceho riaditeľa, pocítili sme to všetci – otec na výplatnej páske, mama na čoraz drahších darčekoch, ktoré, ako som si myslela, mali byť bolestné za to, že trávi toľko času v práci. V dvadsiatich ôsmich rokoch som to ani neriešila. Prežívala som svoju veľkú lásku s Braňom. Bol presne taký, akého som si vysnívala ako malá. Tak veľmi sa podobal na otca. Vždy pozorný a galantný. Bola len otázka času, kedy spolu začneme bývať. Pomohli nám moji rodičia. „Veď vy ostaňte v byte, my sa s maminou chceme aj tak sťahovať za mesto“, navrhol otec. Padlo nám to vhod, len som ostala zaskočená, načo je rodičom obrovský dvojposchodový barák. „To vieš Evi, sen tvojej mamy. A keď si zaľúbený a máme na to, prečo jej to nesplniť. Veď tento rok oslávime už tridsiate výročie svadby.“ Bola som dojatá, že otec je stále takýto romantik.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Podviedol ma manžel aj mladší milenec!
Výročie svadby rodičov nebolo to jediné, čo sa v ten rok udialo. Blížila sa aj moja stretávka zo strednej školy. Veľmi som sa na ňu tešila. Niektorých spolužiakov som nevidela ani nepamätám. A veruže sa za ten čas niektorí riadne zmenili. Po polnoci sme ostali už len hŕstka tých lepšie naladených. Možno práve alkohol mohol za to, že Naďa, ktorá bola skôr uzavretá, mala zrazu hlavné slovo. Vytiahla z peňaženky fotku a dala ju kolovať medzi nás ostatných. „Len si to pozrite. To je môj starý. Keď sa čudujete, kto je tá pani vedľa, tak to nie som ja. To je jeho milenka. Veď dobre, tak ma podvádza, ale pozrite sa na ňu. No chápete to? Prečo s takou veľkou tučnou ropuchou? Keby aspoň nejaké mladé mäso, ale na to by on asi nemal. Pchá!“ Chúďa Naďa. Bolo nám jej ľúto. Po tomto výstupe sme ju naložili radšej do taxíka a poslali domov.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Môj partner žil okrem mňa s ďalšou ženou
Pár dní na to som išla navštíviť mamu. Padla reč aj na stretávku, ako bolo. Nedalo mi nespomenúť príhodu s Naďou. Ako ukazovala fotku svojho muža a jej podľa nej škaredej milenky. Mama sa na chvíľu zamyslela a zrazu z nej vypadlo „hm, no my máme teraz aspoň peknú.“ Videla som na je, že je sama trocha prekvapená, že sa preriekla. „Kto my a čo máme pekné?“ nechápala som. Mama sa však nechcela so mnou baviť, snažila sa otočiť celú debatu na žart. Ja som sa už však nedala zastaviť. Tušila som, že to, čo mi povie, ma nebude tešiť. Vysvitlo, že otec má milenku. A nie jednu. Krátkodobé úlety prestriedané niekoľkomesačnými aférami boli súčasťou maminho života celé roky. Vždy na to napokon prišla. „Evička, čo si myslíš, čo znamenajú všetky tie dary? Vždy za tým bola žena.“ Nerozumela som, prečo nič neurobila. My by sme to s Matúšom prežili, ak by sa aj rozviedli. „Mne stačí, že mám dve krásne zdravé deti, veľký dom, dovolenku, kedy si zmyslím. Ja som takto šťastná,“ pokračovala mama pokojne. Bola som rozčarovaná. Neskôr ma aj mrzelo, keď som jej pri odchode šplechla do tváre, že nie manželky, ale milenky sa vydržiavajú. Ona ani toho milenca, ktorý by ju zbožňoval nemala.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéra má ženatého milenca – a nechce sa ho vzdať
Na ďalší deň som sa jej ospravedlnila. Uvedomila som si, aká vlastne bola po celý život osamotená. S otcom som na prerušila takmer všetky všetky kontakty. Volávam si len s mamou a stretávame sa najmä vtedy, keď on nie je doma. Môj obraz ako by malo vyzerať ideálne manželstvo sa rozplynul. V niečom mi to však pomohlo. Mám oveľa menšie nároky na manžela Braňa. Beriem ho, aký je. Vadí mi na ňom tisíc maličkostí, ale viem, že podstatné je, že nič nepredstiera. Aj keď kto vie, možno raz zistím, že je len dobrý herec ako môj otec.
Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uveďte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!
Zdieľať na