S manželom sme sa spoznali už na základnej škole. Najskôr sme sa dlhé roky kamarátili a v puberte sme si začali uvedomovať, že naše priateľstvo prerastá do lásky. Zobrali sme sa hneď po maturite a plánovali sme spoločnú rodinu aj podnikanie. Otvorili sme si trafiku v malom meste a šlo to celkom dobre.
Po štyroch rokoch manželstva sa nám narodila dcéra, zdalo sa, že všetko ide krásne podľa plánu. Rodina, aj práca. No osud mal pre nás, žiaľ, iné plány. V jedno ráno mal manžel otvoriť trafiku a ja som sa k nemu v obchode mala pridať až pred obedom. Pamätám sa na to, ako by to bolo včera.
Bola som doma, pripravovala som nám jedlo, spoločne by sme v ten deň v práci obedovali. No okolo desiatej pribehla suseda, celá bledá, so zhrozeným výrazom tváre. Petrovi sa niečo stalo, našli ho pred trafikou, sanitka ho brala do nemocnice. Nemohla som tomu uveriť, bola som zmätená, no v ten deň môj manžel umrel. Dostal infarkt. Nikdy nemal zdravotné problémy, športoval, nefajčil a pil málo. Nemám pocit, že by sa stresoval, veď doba bola trochu iná, pomalšia.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: S priateľkou som začal podnikať, namočila ma do problémov
Týmto momentom sa všetko zmenilo. Sama som sa musela starať od dcéru aj obchod. Aj v našom meste postupne rástla konkurencia, no nevzdávala som sa. Bol to náš spoločný sen a ja som si nevedela predstaviť, že teraz začnem robiť niečo iné.
Dnes ráno som si na ten deň, keď umrel, spomenula veľmi zreteľne. Večer príde domov moja dcéra na víkend z vysokej školy. Už si zvykla, že nemám rada, keď som na výročie svadby s jej otcom doma sama. Tento deň v roku je pre mňa vždy veľmi smutný, plný spomienok a nostalgie. Nie som nahnevaná, ani zlá na osud, len mi môj manžel veľmi chýba.
Často myslím na to, aké by to bolo, keby tu so mnou ešte bol. Dcéra je už prakticky dospelá, nie je doma už toľko, čo kedysi. S manželom by sme mali pre seba opäť veľa času. Myslievam na neho aj pri tých najobyčajnejších činnostiach. Keď musím dvíhať niečo ťažké, alebo vymeniť žiarovku. Hovorím si, aké by to bolo, mať ho opäť po svojom boku. Po jeho smrti som sa nedokázala opäť vydať. Akýkoľvek pokus o vzťah som s ním porovnávala, nikto sa mu proste nedokázal vyrovnať.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Odrazu do obchodu vošiel vysoký mladý muž s hustými vlasmi, podobne ostrihanými ako nosieval môj muž. Teraz sú tieto účesy opäť moderné. Mal na sebe športovú bundu a pekne sa na mňa usmial. Keď prišiel bližšie, všimla som si, že mal tmavo hnedé oči. Bože, ako keby sa mňa pozeral on – Peter. Ale to nie je možné.
Mladík si všimol, že sa na neho zvláštne pozerám a spýtal sa, či je všetko v poriadku. Povedala som mu, že áno, že sa mi len na niekoho veľmi podobá. Usmial sa a spýtal, či je to dobré alebo zlé. Samozrejme dobré, len ten človek už žiaľ nežije a veľmi mi chýba. Mladík si kúpil noviny a malinovku pred cestou vlakom a zaprial mi pekný deň.
V tom momente ma zalial veľmi príjemný pocit. Povedala som si sama pre seba, že to je spôsob, ako sa mi Peter pripomenul, že aj on na mňa myslí v deň našej svadby a nech by bol kdekoľvek, viem, že na mňa čaká.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na