Vždy som verila, že budem mať rodinu, deti. Dokonca aj keď sa rodičom rozpadlo po desaťročiach manželstvo, nezatrpkla som. Do tridsiatky som za sebou mala dva vážne niekoľkoročné vzťahy. Oba skončili neslávne. Jeden ma podvádzal, druhý zas mal stále problémy s peniazmi – nakoniec som zistila, že tajne hráva automaty.
Takto to znie hrozne, ale medzi mojimi kamarátkami som nebola žiadnou veľkou výnimkou. Väčšina vzťah alebo nemala vôbec, alebo tam bol nejaký háčik. S Ondrom som sa zoznámila v klube. Mali sme síce babskú jazdu, ale každá nezadaná z nás pokukovala po okolitých mužoch. Ondro síce nemal extra vypracovanú postavu, ale bol vtipný a mal pekné auto, aj keď s vidieckymi značkami. Jeho plešinka svedčila o tom, že je odo mňa o dosť starší, ale mne to nevadilo. Naopak, aspoň má viac skúsenosti a je zodpovednejší, myslela som si. V ten večer sme sa bozkávali v jeho aute, ale nič viac. Dohodli sme si schôdzku na druhý deň.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Donášať kamarátke na neverného muža? Už nikdy viac!
Prišiel navoňaný a pekne oblečený, čím mal u mňa hneď plus. Nechcelo sa mi veriť, že je z malého mesta na druhom konci republiky. Ale bolo to tak. Ku nám prišiel na oslavu kamarátovej štyridsiatky. On dám bol rozvedený a mal dve deti. Inokedy by mi to prekážalo. Ale s ním… Čím viac času sme spolu strávili, tým viac som bola presvedčená o tom, že ho chcem vidieť znova. Aj preto som mu povedala, aby hneď nerátal so žiadnymi sexuálnymi radovánkami. Pobavilo ho to, ale neprotestoval.
O dva týždne prišiel zas aj s kyticou ruží. Tentokrát som neodolala. Začali sme spolu chodiť. Každé dva týždne prišiel do nášho mesta, alebo sme sa niekam vybrali na predĺžený víkend. Všetko vždy platil on. Tešila som sa, akú dobrú partiu som si konečne našla. Nakoniec som sa rozhodla predstaviť ho aj svojej mame. Tá bola obozretnejšia – po tom, ako od nás otec odišiel sa na mužov dívala s nedôverou. Ale Ondro si ju nakoniec získal.
Chodili sme spolu dva roky a ja som začala pomýšľať na svadbu a deti – koniec koncov, mala som najvyšší čas. Ondro však vždy moje otázky obracal na žart. Nakoniec ma to nahnevalo a vážne som na neho udrela. Vypadlo z neho, že sa ženiť už nechce. A deti? Dosť kočíkovania a prebaľovania si užil s tými dvomi svojimi.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Môj partner žil okrem mňa s ďalšou ženou
Ostala som ako obarená. Dala som mu ešte čas na rozmyslenie. Ak svoj názor nezmení, tak končíme. Dva týždne sme neboli v kontakte. Potom sa mi ozval. Vraj bezo mňa nemôže žiť a chce, aby som bola šťastná. A keď k tomu patrí dieťa, dobre. Uvidíme, čo sa zadarí. No a svadbu, tú môžeme poriešiť aj potom. Zatiaľ sa len zasnúbime. Bola som spokojná.
Dalšie dva roky sme fungovali ako dovtedy. Hlavne cez víkendy. Hoci sme sa celkom snažili, bábo neprichádzalo. Bola som z toho smutná a vážne som rozmýšľala, že sa poberieme na kliniku. Len som sa bála Ondrovi, ktorý ani deti už nechcel, niečo také navrhnúť. Nakoniec sa všetko vyriešilo samo.
Mali sme totiž takú malú stretávku zo strednej školy. Žiadne okrúhle výročie, len pár spolužiakov, ktorí boli v tom čase v meste. Medzi nimi bola aj Aneta. Ako sa ukázalo, presťahovala sa do Ondrovho mestečka. Samozrejme som ho hneď spomenula. Ukázalo sa, že Ondro je skoro jej sused. A že tá manželka, ktorá má byť bývalá, je vlastne súčasná. Síce sa hádajú, ale stále sú svoji. A jeho deti, ktoré mali byť skoro dospelé, ledva chodia na základnú školu. Ako Aneta rozprávala, oblieval ma pot a zároveň mi behali po chrbte zimomriavky. Je to vôbec možné? Naozaj je Ondro taký klamár?
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Našla som si ženatého milenca – a som nadmieru spokojná
Okamžite som sa mu vybrala zatelefonovať. Začala som mu nadávať a preklínať ho. Snažil sa ma prerušiť a vysvetliť situáciu, ale ja som sa nenechala, bola som už podgurážená. Nakoniec sa naštval aj on a do telefónu na mňa nakričal, či som sprostá a prečo si myslím, že stále nie som tehotná. Že jeho žene ďalšie tehotenstvo neodporúčali a tak sa rozhodol pre trvalé riešenie. Deti už nikdy mať nebude a ja som riadne naivná, že som mu na to skočila. Rozplakala som sa a položila som. Neverila som, že ja, tridsaťpäť ročná žena, môžem byť ešte taká neuveriteľne jednoduchá. Ale zjavne áno. Je mi zo seba a svojej hlúposti zle ešte aj teraz. Zároveň mám strach, že som premárnila čas mať dieťa a zostanem navždy sama…
Poznáte podobný príbeh? AKo by ste sa na mieste pisateľky zachovali vy? Verili by ste Ondrovi tak dlho? Napíšte do diskusie pod článkom.
Zdieľať na