S Júliou sme boli manželmi skoro tridsať rokov. Miloval som ju, mali sme dve dospelé a úspešné dcéry a tak sme si konečne užívali, čas, ktorý sme mali iba pre seba. Veľa sme cestovali, prerobili sme si dom a trávili sme čas so spoločnými priateľmi.
Prišiel však deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Júlia ma navždy opustila týždeň predtým, ako mala osláviť svoje päťdesiate narodeniny. Dostala mozgovú porážku. Rýchlo a nečakane. Nestihli sme sa rozlúčiť, nestihol som jej povedať ani posledné zbohom. Ľutoval som každý deň, keď sme sa nezmyselne hádali, keď som bol nevrlý a keď sme si neužívali prítomnosť toho druhého.
Zmohli ma depresie a priznám sa, že som mal kadejaké myšlienky. Mal som pocit, že môj život skončil a už nikdy nič nebude dobré. Naše dcéry to samozrejme zobralo tiež, no mali svoje rodiny, pre ktoré museli žiť ďalej. Ja som ostal vo veľkom dome sám a každá vec, okolo ktorej som prešiel, mi Júliu pripomínala.
Nikdy by mi ani nenapadlo, že sa znova zaľúbim. Lásku som nehľadal, netúžil som po niečom novom a na nový vzťah som sa cítil starý. Prvé mesiace boli preto najťažšie. Bol som sám ako prst. Neostávalo mi nič iné len vymyslieť niečo, čo by mi pomohlo odreagovať sa a nemyslieť stále na to isté. Na Júliu.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Rakovina mi vrátila manžela, aj keď len na chvíľu
Začal som športovať a zistil som, že šport je liekom pre moju dušu. Vždy aspoň na chvíľku zabudnem na to, čo sa deje a psychicky si oddýchnem. V dedine som však nebol jediný, kto stratil svoju polovičku a potreboval zabudnúť na trpkú minulosť. A tak nejak som spoznal Martu. Známi ma s ňou všemožne dávali dokopy, no ja som bol spočiatku veľmi tvrdohlavý a nekompromisný. Hovoril som im, že nikoho nehľadám a nech mi dajú pokoj.
S Martou sme sa však zblížili. Dve osamelé duše, ktoré nemajú nikoho. Teda obaja máme svoje deti, ktoré nám robia radosť, no žijú ďaleko a majú svoje životy. Ja ani Marta sme preto nemohli od našich detí chcieť, aby sa vrátili späť domov a starali sa o nás. Boli sme odkázaní len sami na seba.
Marta ma doviedla k samostatnosti. Naučila ma variť, prať, žehliť a byť sebestačným. A nielen to. Začali sme sadiť ovocné stromčeky, z ovocia potom vyrábať rôzne veci a tak sme si čo-to aj privyrobili. Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že ja, čo ani neviem variť, budem raz robiť džemy a sirupy, vysmial by som ho.
Zo začiatku však medzi mnou a Martou nebol vzťah a ani láska. Bolo to kamarátstvo plné vzájomného porozumenia, spojenie dvoch duší. Aj keď sme nerozprávali a len mlčky sedeli v kuchyni pri šálke kávy, vedeli sme, čo ten druhý cíti. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu a snažili sme sa nemyslieť na minulosť.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Postupom času sa z nás stala nerozlučná dvojka. Zaľúbili sme sa do seba a môj život mal opäť zmysel. Moje dcéry to samozrejme nevedeli pochopiť a sprvoti boli veľmi nahnevané. Zrejme mali pocit, že som ich mamu chcel nahradiť. No tú samotu, ktorú som cítil, pochopí len človek, ktorý si prešiel tým čím ja. Potreboval som niekoho, s kým môžem tráviť čas a porozprávať sa. V opačnom prípade by som sa doslova zbláznil.
Marta si postupne ku mne presťahovala všetky veci a tak veľký dom, v ktorom som žil skoro dva roky sám, už nebol taký prázdny a opäť v ňom bolo počuť smiech, radosť a nekonečné rozhovory. Chvalabohu, dcéry videli, že som šťastný a vzťah mi neskôr odobrili.
Momentálne je všetko v našich životoch tak, ako má byť. S Martou sme sa pred mesiacom v kruhu najbližších zosobášili. Každý, kto Martu spoznal rýchlo pochopil, že je to dobrá žena, ktorá sa nesnaží nahradiť Júliu. Rešpektuje, že tie roky, počas ktorých sme sa nepoznali a žili sme úplne iné životy, sa nedajú len tak zmazať.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na