Pravdivý príbeh: Porodila som na prahu päťdesiatky, neprajem to nikomu

Foto: Gettyimages

Foto: Gettyimages

Hneď na začiatok chcem povedať, že obdivujem všetky mamičky, ktoré materstvo zvládajú ľavou zadnou, a to bez ohľadu na vek. Dieťa považujem za dar, nie som však vôbec presvedčená, že by ho mala mať každá, hoci sa ma o tom okolie snažilo vždy presvedčiť. Nechala som sa do materstva dotlačiť a dnes som doslova v koncoch. Svojho syna neskonale milujem, no veľmi často premýšľam nad tým, či som urobila dobre…

Volám sa Iveta a mám 55 rokov. Nie som vôbec ničím výnimočná, nikdy som nebola. Ak ste si na základe prvých pár viet pomysleli, že som určite nejaká kariéristka, ktorá materstvo odsúvala na vedľajšiu koľaj, nie je to tak. Mám celkom obyčajnú prácu knihovníčky, takže žiadne šplhanie po spoločenskom rebríčku, žiadne zarábanie veľkých peňazí.

Knihy boli odjakživa mojou vášňou, až som niekedy žila viac životom ich hrdiniek, ako svojím vlastným životom. Nebola som spoločenský typ, nevymetala som diskotéky a zábavy, radšej som zaliezla pod deku s knihou a čajom. A aj preto mi roky utekali, a ja som zostávala sama.

Niežeby som netúžila po rodine. No pokusy, ktoré som podnikla, aby som našla toho pravého, zakaždým akosi stroskotali. Z muža, ktorého sa mi snažili dohodiť kamarátky, bol nesamostatný mamičkin maznáčik. Z chlapa, ktorého som spoznala cez zoznamku, sa vykľul chorobný žiarlivec. Tak nejako som si zvykla na to, že sa môj život scvrkne na prácu, občasné návštevy u sestry s jej päťčlennou rodinkou, a spevokol – moju ďalšiu vášeň.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Žena mi konečne porodila dieťa, zároveň je tehotná aj moja milenka


Ibaže nebolo dňa, aby mi ktosi nepripomenul, že mi tikajú biologické hodiny. S každým pribúdajúcim rokom po štyridsiatke sa jemné podpichovačné vety typu „A ty čo? Kedy si založíš rodinu?“ menili na stále drsnejšie a provokatívnejšie: „To chceš vážne zostať bez detí? Vieš, o čo všetko sa ochudobníš?“ A ja som sa zrazu naozaj preľakla. Chcem zostať sama? Ako každý normálny človek som aj ja túžila po láske, a uvedomovala som si, že dieťa je obohatením života.

Ale kde v tomto veku zohnať chlapa, ktorý so mnou do toho pôjde? Opäť som zabrúsila na zoznamovacie weby a začala som sa stretávať so Stanom. Najskôr všetko vyzeralo ideálne: Stano bol pozorný, rozvedený muž v mojom veku, ktorý mal dve deti. Keďže však bývali s matkou na druhom konci republiky, vídali sa málo.

Postupne sa začínali ukazovať aj Stanove horšie stránky povahy, a tie mi prekážali. Pozorný muž, ktorý sám od seba umyje a utrie riad, povysáva či vyleští nábytok, sa zrazu zmenil na cholerika a puntičkára. Nezniesol smietku na koberci, rozčúlil ho tanier v umývadle či šmuha na zrkadle. Podráždiť ho dokázala akákoľvek vec, ktorú som ja považovala za hlúposť a sama by som jej nevenovala pozornosť.

Vyše roka sme sa síce snažili o dieťa, no ja som stále viac uvažovala o rozchode. A hoci som už tušila, že budem matkou, vzťah som skutočne ukončila. Boli prosby aj vyhrážky, no ja som sa nechcela v noci budiť na to, že po mne kričí môj muž, len preto, že som zabudla niečo kúpiť. Nechcela som žiť v nervozite a čakať, čo mi bude zase vyčítať. Vždy, keď som sa snažila vec bagatelizovať, bola som označená za neschopnú, nešikovnú, neporiadnu – skrátka bezcennú. Tak som sa rozhodla, že svoje dieťa budem vychovávať sama. A Stano sa rodičovských práv ani nedomáhal.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Syn ostal po nehode hendikepovaný, moju pomoc začal zneužívať


Syn sa mi narodil krátko po mojich štyridsiatych ôsmych narodeninách. Tŕpla som, aby všetko dobre dopadlo, a bola som šťastná, že je zdravý. Rodila som cisárskym rezom a už po pôrode som bola neskutočne unavená. Kojenie sa rozbiehalo veľmi pomaly a syn bol plačlivý, nervózny.

Čakali ma prebdené noci, uspávanie v kočíku, vozenie v aute nočnými ulicami a plač z vyčerpania. Lekárka ma utešovala, že takéto sú len prvé tri mesiace, potom prvého pol roka, potom rok. Ani neviem, ako dlho to trvalo, keby mi však aspoň občas nepomohla sestra postrážením malého, bola by som sa zosypala. No ani ako syn rástol, problémy neskončili.

Prejavila sa uňho hyperaktivita, trpí takzvaným ADHD. Nepostojí, neustále poskakuje, pobehuje, skrýva sa. Aj obyčajné obliekanie pred prechádzkou ma vždy stálo obrovskú námahu. Okrem motorického nepokoja syn neustále skáče dospelým do reči a rozpráva v situáciách, kedy to nie je vhodné, takže pôsobí ako nevychovaný a rozmaznaný. V čakárni u lekára si berie do rúk cudzie veci bez opýtania, kladie neznámym ľuďom otázky, poúča ich, neustále vyrušuje. Chodíme, samozrejme, k detskému psychológovi aj neurológovi, a hoci sa so synom snažím pracovať a maximálne sa mu venovať, nezvládam to.

Tento rok syn začal chodiť do školy a ja som na pokraji zrútenia. Neustále stráca veci, zabúda na pomôcky. Kým spolu dokončíme nejakú úlohu, stojí ma to neskutočnú námahu. Už len donútiť ho k tým úlohám…! On má totiž stále dosť času, nedokáže si zorganizovať aktivity, a keď si konečne sadne za stôl, v momente ho niečo vyruší a rozptýli. Úlohu začne, no nedokončí, ak mu to nejde podľa jeho predstáv, zošit zavrie a šmarí o zem. Háda sa so mnou, začína byť agresívny. Svojimi výbuchmi zlosti mi občas pripomenie Stana.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Sestra nemohla mať deti, na kolenách prosila o jedno z mojich


Som naňho absolútne sama a často sa pýtam, ako to zvládajú iné ženy. Tie, ktoré majú skutočne choré deti či iné, napríklad existenčné problémy. Hnevám sa sama na seba, že som taká precitlivená. Ráno vstávam unavená, večer líham doslova vyšťavená, ale viem, že musím fungovať, lebo toto som si vybrala sama. Za myšlienky, že som radšej matkou byť nemala, alebo aspoň nie až v takom veku, sa hanbím. Ale prichádzajú a neviem ich odohnať.

Rezignovala som už na všetko ostatné, odišla zo spevokolu, nikam nechodím: môj život sa točí len okolo syna. Dala by som mu prvé aj posledné, no naozaj neviem, ako dlho to ešte budem schopná vydržať, pretože tá únava je neskutočná. A rovnako aj pocit, že to celé nezvládam. Mladšia už nebudem a sily mi ubúdajú. Syn ma však potrebuje a bude potrebovať ešte veľa rokov…


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: Mirka

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close