Dozvedieť sa, že mám rakovinu bolo ako prežiť jednu skutočnú nočnú moru. V momente, keď som sa ale dozvedela, že diagnóza bola nesprávna, tak sa okolo mňa všetko zastavilo.
Nesprávne ma diagnostikovali v írsku, kde som v tom čase žila a pracovala. Robila som opatrovateľku jednej staršej pani. Jej rodina bola celkom milá. Keď som im povedala, že sa musím vrátiť domov kvôli chorobe, tak boli veľmi ústretoví. Vyplatili ma a ako bonus mi ešte zaplatili aj cestu domov.
Stará ako som ju súkromne volala, bola síce dosť nepríjemná, no myslím, že sa skôr hnevala na svoju rodinu, že na ňu už nemajú čas. Bývala som u nej v dome, v podkroví. Stále mi rozprávala nejaké svoje historky s Poľkami, ktoré kradli v obchode a podobne. Neostávalo mi iné, než jej opakovať, že ja som zo Slovenska a že som nikdy v živote nič neukradla.
S bývalým manželom sme sa rozviedli pred pätnástimi rokmi. Dcéry som mala už prakticky dospelé a keď mi kamarátka hovorila, že ona takto pracuje a zarába trikrát toľko, čo doma, tak som si povedala, že to vyskúšam. Jediné, čo ma hrozne mrzelo bolo, že najstaršia dcéra sa sama stala mamou a je nevidím ako vnučka rastie.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Manželke odrezali prsník – a úplne zbytočne!
Lietala som domov skoro každé tri mesiace a v Írsku som takto ostala takmer dva roky. Bolo to pre mňa dosť náročné, často som bývala unavená, boleli ma kĺby. Keď som si na krku nahmatala hrčku, tak som si spočiatku nerobila starosti. Myslela som si, že je to nejaká zdurená uzlina, alebo dokonca zväčšená mandľa.
Keď hrčka nemizla, tak som si začala robiť starosti, no stále som dúfala, že by to nemuselo byť veľmi vážne. Trvalo mi ešte dva týždne, kým som sa odhodlala ísť k lekárovi. Viem, bolo to hlúpe, ale v takých momentoch si to neuvedomujeme.
Všeobecný lekár ma poslal k špecialistovi, ktorý mi povedal, že to nevyzerá dobre a že to pravdepodobne bude rakovina. Povedali mi tiež, že úplne výsledky bude mať až o štyri týždne, no pravdepodobnosť je veľmi vysoká.
Sedela som na stoličke a myslela som, že sa úplne zosypem. Neviem, či to bolo mojou angličtinou a tým, že som cudzinka, ale celý ten postup mi prišiel hrozne tvrdý. Slovenské zdravotníctvo je hrozné, no to Írske nebolo o nič lepšie. Keď som si k tomu prirátala jazykovú bariéru a fakt, že som tam nikoho nemala, tak som sa rozhodla vrátiť domov.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Všetky lekárske správy som si nechala preložiť a prišla som za svojím starým obvodným lekárom. Ten ma najskôr chcel poslať za psychiatrom, pretože som to fakt zle niesla. Za asi dva týždne som schudla asi 7 kíl a kruhy pod očami som už mala trojité. Po niekoľkých vyšetreniach a odberoch krvi ma lekár poslal za endokrinológom. Ten zistil, že je moja hrča spojená so štítnou žľazou. Jednoznačne odporúčali jej vyoperovanie. Tak som súhlasila.
O rakovine nepadlo už žiadne ďalšie slovo a keď som videla výsledky cytológie a histológie, takmer som sa rozplakala. Boli negatívne. Keďže som z Írska odišla tak narýchlo, tak som sa nikdy nedozvedela, aké výsledky mi poslali o štyri týždne. Za ten čas som si ale rozhodne uvedomila, že moje miesto je doma. Neďaleko mojich dcér, v mojom malom domčeku. V tomto prípade som si mohla povedať jediné. Všetko zlé je na niečo dobré.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na