Ľudia sa radi montujú do životov iných. Keď som sa po tridsiatich dvoch rokoch v manželstve rozviedla, kopec mojich známych si len ťukali na čelo. Dokonca aj tí, ktorí ma poriadne ani nepoznali. Prečo po toľkých rokoch, že sa mi chce niečo takéto ešte riešiť v mojom veku, ak som bola nespokojná, mala som sa rozviesť už dávno. Všetci boli múdri.
Nehovorím, že som počas manželstva trpela, alebo že by bol môj muž zlý. Boli sme ale takí rozdielni. Keď sa od nás osamostatnili naše deti, uvedomila som si, že je to možno moja posledná šanca zariadiť si život bez ohľadu a nárokov iných.
Manžel bol totiž hrozný domased. Nikam nechcel chodiť, spoločnosť ho nebavila, nejaké divadlo alebo kino ho nudilo, na návštevy chodil len z donútenia. Zato v záhrade by bol strčený neustále. Do tohto koníčka zaťahoval proti mojej vôli aj mňa. Každý rok bolo treba pozavárať úrodu, čo som z duše nenávidela. To bola vec, za ktorou som nesmútila ani sekundu.
Bolo vzrušujúce si po rozvode zariaďovať život po svojom a vlastne nanovo. Z rodinného domu som sa presťahovala do garsónky, ale bola som v meste, kde ma to vždy viacej bavilo. Prihlásila som sa na univerzitu tretieho veku. Celé roky ma zaujímala história, konečne som mala možnosť k nej trocha privoňať.
Na kurze som sa zoznámila s Jozefom, starým mládencom. Nebol to ale žiaden uhundraný zatrpknutý starec. Jozef bol šarmantný a vtipný, aspoň teda v mojich očiach. Dlho sa staral o svojho chorého otca, čo bolo aj dôvodom, prečo sa napokon nikdy neoženil. Nebol čas.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Našla som lásku, pre ktorú som stratila všetkých priateľov
My dvaja sme si ale dali záležať na tom, aby sme si čas jeden na druhého našli. Nielen počas prednášok, ale aj po nich, pred nimi, počas víkendov. Nehanbím sa to priznať, zaľúbila som sa. Jozef vo mne prebudil ešte väčšiu chuť do života. Bol síce na dôchodku, ale ešte stále aj pracoval na polovičný úväzok. Inšpiroval ma, taktiež som si našla brigádu.
Jozef ma po roku od nášho prvého oficiálneho stretnutia požiadal o ruku. Samozrejme, že som súhlasila. A to bolo druhý raz, kedy si pri mne opäť ľudia ťukali na čelo a mali potrebu mi povedať svoj názor, aj keď mňa nezaujímal. Moje deti týmto nápadom tiež nadšené neboli. Zasa kopec otázok, miesto toho, aby sa tešili, že je ich mama spokojná. Načo svadbu v tomto veku, určite si ma chce Jozef vziať zo zištných dôvodov, od najmladšej dcéry som si dokonca vypočula, že sme trápni. S Jozefom som totiž nemala problém, prejaviť si náklonnosť aj na verejnosti. Niečo, čo som v manželstve predtým príliš často nerobila a pred deťmi už vôbec nie.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vek je len číslo? Žiaľ, ak ide o lásku to neplatí
Najmladšia Veronika napokon ani neprišla na svadbu. Ranilo ma to, bolelo, ale bolo to jej rozhodnutie a ja som ho rešpektovala. Jej prognózy, že manželstvo s Jozefom oľutujem, sa našťastie nenaplnili. Už tri roky sme spolu šťastní a zamilovaní možno ešte viacej ako na začiatku. Konečne mám pri sebe niekoho, kto ma bráva do spoločnosti a nie je to pre neho len nepríjemná povinnosť. Niekoho, s kým si mám stále čo povedať a s kým ma baví aj len tak mlčať.
Moje kamarátky si už neťukajú na čelo. Skôr ma obdivujú a chodia si ku mne aj po rady, ako zmeniť svoj život k lepšiemu. Nuž, netreba sa báť urobiť prvý krok, pretože nikdy nie je neskoro. Neľutujem, že som s rozvodom čakala až kým budem mať toľko rokov, koľko som mala. Odmena v podobe môjho nového manžela stála za to. Povzbudzujem aj vás, kýmžijete, tak naozaj žite.
Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.
Zdieľať na