Sú otázky, na ktoré sa dá len veľmi ťažko nájsť tá správna a spoločensky prijateľná odpoveď. Aj keď sú zdanlivo veľmi jednoduché. Sama som mala roky problém odpovedať na otázku, ktorej sa nevyhne nikto z nás. „Koľko máš detí?“
Tri či jedno? Mám jedného syna. No naozaj mám zaprieť jeho dve sestry? Na druhej strane nechcem, aby ma ľudia ľutovali. Nemám rada, keď sa ľudia na mňa pozerajú inak, lebo si hovoria: „To je tá, čo jej zomreli dve deti, veď vieš…“ Sama viem, čím som si prešla. Preto väčšinu odpovedám klasicky. „Mám jedno dieťa. Syna Miška, ktorý ma prerástol o dve hlavy a ktorý bude budúci rok maturovať.“ To ostatné, čím sme si prešli, ich nemusí zaujímať.
S manželom si žijeme spokojne. Nikdy sme od života nechceli priveľa. Máme malú stavebnú firmu, ktorá nám síce neprináša astronomické zisky, avšak uživí nás. Nesnívali sme nikdy o luxusných autách či dovolenkách. Žijeme si poctivo a skromne. Predsa sme však túžili po niečom, čo sa nedá kúpiť za peniaze. Po druhom dieťati, ktoré by sme zahrnuli rovnakou ako nášho syna Michala.
Mohlo by vás zaujímať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Miška sme splodili na prvý šup. Vlastne sme to ani neplánovali, sám prišiel medzi nás. Keď mal dva roky, rozhodli sme sa, že je najvyšší čas postarať sa mu o súrodenca. Sama som vyrastala ako jedináčik a neraz mi bolo samej smutno. Nechcela som, aby Michal strávil detstvo medzi dospelými, ktorí nie vždy rozumejú jeho svetu. Druhé dieťatko však akosi neprichádzalo. Snažili sme sa rok, dva, až po troch som si našla druhú čiarku na tehotenskom teste. Veľmi sme sa tešili.
Keď sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko, rozplakala som sa od šťastia. Všetko prebiehalo klasicky, len ja som mala v sebe nepríjemný pocit. Očami som posúvala kalendár k dňu termínu pôrodu. Všetci sa ma snažili uspokojiť, tvrdili mi, že sú to len obavy.
No neviem, verím, že ženy dostali do vienka intuíciu, ktorú sa oplatí počúvať. Na začiatku 7. mesiaca tehotenstva som začala mať kontrakcie. Ledva sme stihli prísť do pôrodnice. Vedela som, že je zle, no ešte aj sestrička na gynekologickom príjme sa ma snažili upokojiť, že predčasne narodené deti sa väčšinou podarí zachrániť. Len mám ostať pokojná…
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Manželova smrť ma nakopla, aj vdova môže byť šťastná
Našu Katku sa však zachrániť nepodarilo. Doktor, ktorý ma vyšetroval, zistil, že jej srdiečko už nebije. Tak ma čakalo 12 hodín psychickej i fyzickej agónie, na konci ktorej by nedovolili ani jej telo zobrať do náručia. Vraj načo…
Dnes si myslím, že ak by som ju mohla mať aspoň na chvíľu pri sebe, zmiernilo by to moju bolesť. No aj tento akt ľudského súcitu mi bol odopretý. Dlho som sa zo všetkého spamätávala. Ľudia sa nám vyhýbali, asi nevedeli, čo nám majú povedať. Pohreb som prežila ako v hmle. Pohľad na detské vecičky mi pripomínal všetko to utrpenie, ktorým som si musela prejsť.
Po ďalších troch rokoch sme sa odhodlali skúsiť to znovu. Opäť si prejsť ten kolotoč strachu a obáv. Moje tretie tehotenstvo bolo priam ukážkové. Všetky hodnoty som mala v norme, cítila som nový príliv energie, no napriek tomu pocit strachu a večná otázka „Čo ak?“ ma neopúšťal ani teraz.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Tri týždne pred termínom pôrodu som dostala kontrakcie. Dieťatko, taktiež dievčatko, už malo vysokú šancu prežiť. Z klasického pôrodu som však mala traumu, tak sa doktor rozhodol pre cisársky rez. Narodilo sa nám nádherné dievčatko, Natálka. Keď mi ju ihneď priložili k prsníku, rozplakala som sa od šťastia.
Avšak neprešla ani polhodina, keď som sa rozplakala opäť. Tentoraz od čistého zúfalstva. Štandardné vyšetrenie ukázalo, že Natálka trpí vrodenou srdcovou chybou. Poradili mi, aby som sa na ňu neviazala, že jej ostáva maximálne polroka života. Neostalo. Zomrela po deviatich dňoch od narodenia.
Vtedy sa mi zrútil celý svet. Našťastie stál pri mne manžel, tak sa nám podarilo prekonať aj neprekonateľné. Veľa sme sa o tom rozprávali a rozhodli sme sa, že ďalšie tehotenstvo už nebudeme riskovať. Snažím sa pozerať sa na život z pozitívneho hľadiska. Máme Michala, je to náš poklad. Len ma vždy pichne pri srdci, keď sa ma niekto spýta, koľko mám vlastne detí…
Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.
Zdieľať na