V živote skoro nič nie je zadarmo. A tiež keď je niečo príliš pekné, aby to bola pravda, väčšinou to pravda nie je. Tieto postoje som vždy zachovávala k veciam materiálnym, ale aj k ľuďom, obzvlášť k mužom. Mala som toľko skúseností s tými nepravými, že sa mi nemožno čudovať. Keď už som si myslela, že konečne aj na mňa sa usmialo šťastie, objavilo sa nejaké „ale“ – mal dlhy, bol ženatý, lenivý, lakomý. Niečo sa vždy našlo
Až pri Mirovi sa moje zmýšľanie otočilo opačne a začala som veriť a ďakovať, že už aj ja som si našla chlapa, pri ktorom zostarnem. Jediné malé mínus bolo, že nás vzťah bol na diaľku. Sprvu mi to vyhovovalo. Aspoň sme sa na seba viac tešili a zo spoločných chvíľ vyťažili maximum. Po čase nám obom začalo prekážať, že v nedeľu sa idylka končí a opäť sa týždeň neuvidíme.
Keď niečo veľmi chcete, veci sa dajú do pohybu samé. Mirovi sezónna práca skončila a ďalší rok sa už vrátiť nemienil. Cez kamaráta si našiel prácu doma. Okrem mňa sa najviac tešila jeho mama, že jej syn sa konečne chystá usadiť.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svokra chce na seba pútať pozornosť, tvári sa, že je chorá
Nám ostávalo jediné. Domyslieť ako budeme bývať. To, že chceme spolu ostať, sme vedeli už dávno. Osud nám bol naklonený. Mirova mama navrhla, aby sme sa nasťahovali do domu po starej mame. Skôr či neskôr by ho aj tak na svojho syna prepísala, len čakala, kým sa Miro odhodlá usadiť sa. Mala jedinú podmienku. Doživotné právo užívania. V tomto som ju úplne chápala. Veď v novinách a televízii je toho dosť, ako deti pripravia o bývanie vlastných rodičov, ktorí skončia na ulici. Bola to len taká poistka, formalitka. Mirova mama aj tak bývala vo svojom dome o pár ulíc ďalej.
Dokonca bola taká zlatá, že týždeň predtým, ako sme sa mali nasťahovať, celý dom vyupratovala, vytriedila staré a nepotrebné veci, vyprala záclony. Núkali sme sa, že jej pomôžeme, ale tvrdila, že je zvyknutá si robiť veci sama a ak bude potrebovať pomoc, požiada o ňu. Napokon sa ale Mirova mama s vecami po babke nevedela rozlúčiť. Znamenalo to, že ich odložila do izieb, ktoré zamkla, a ktoré sme nemohli využívať. Nanosila do nich aj svoje nepotrebné veci, ktoré jej doma zavadzali, ale usúdila, že nám nebudú. Zo štyroch izieb nám ostala spálňa a obývačka s kuchyňou. Nesťažovali sme, len mi to bolo trocha nepohodlné.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svokru jej náboženstvo priviedlo až do blázinca
Horšie bolo iné. Mirova mama k nám chodila ako sa jej zachcelo. Vždy, keď si spomenula, že niečo z izieb potrebuje a najradšej, keď sme neboli doma. Zistila som to náhodou. Dala som si do okien muškáty. Po návrate z práce som ich našla presunuté inde. Pýtala som sa Mira, či mu prekážali. Ten ani nevedel, o čom hovorím. Nakoniec vyliezlo z Mirovej mamy, že sa tam nehodili, tak ich presunula. Alebo prišla a preorganizovala nám veci v skriniach. Uteráky vymenila miesto posteľnej bielizne, oblečenie, ktoré bolo z jej pohľadu zimné, odložila.
Keď som túto príhodu hovorila kolegyniam, každá sa dušovala, že by nádejnú svokru vyhodila. Ja nie som taká ostrá ani odvážna. Navyše dom nie je môj a som rada, že Mirova mama s nami nebýva lebo právo na to má.
Miro sa však mame neodváži povedať nič. Je jej zaviazaný, vychovala ho sama, chápem, že medzi sebou majú silné puto. Už sa mi dvakrát stalo, že si spolu niečo šuškali, a keď som vošla do miestnosti, tak hneď prestali. Neriešila som. Mirovi na mne záleží, každú chvíľu mi vraví, ako ma miluje.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Moja svokra sa považuje za najmúdrejšiu, no so mnou nezametie
Avšak to, čo spravila naposledy, prehnala aj u neho. Vrátili sme sa domov z roboty. Z dvora počujeme divné zvuky. Ideme sa pozrieť a cez tretinu záhrady je pletivo a za ním šesť sliepok aj s kohútom. ,,Ako? Prečo?“ nezmohla som sa ani len na slovo. Nuž, ale Mirova mama sa rozhodla mať u nás sliepky a po menšej hádke s Mirom u nás aj ostali. Vravím si, že vždy lepšie ako by ostala u nás ona sama.
Neviem, čím ma Mirova mama ešte prekvapí. Žiť takto pod jednou strechou, keď jednu nohu vo dverách má stále aj ona, mi je ale nepríjemné a začínam byť podráždená už aj na Mira. O to jej možno aj ide, aby nás rozoštvala, tak si hovorím, že sa nemôžem nechať vyprovokovať. Možno rada jednej mojej priateľky by jej návštevy veľmi rýchlo ukončila. Máme si vziať s Mirom neplánovane voľno a vychutnať si spoločné romantické chvíle. Najlepšie cez deň, keď je veľká pravdepodobnosť, že sa u nás Mirova mama objaví. Možno potom pochopí.
Poznáte aj vy podobný príbeh? Ako by ste sa zachovali v takejto situácii? Napíšte aj ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na