Ľudia by si mali ísť za svojimi snami. Dnes to už viem a každého, kto váha a nevie, podporujem. Dobre by mi to padlo, keby som pred niekoľkými rokmi mala takých rodičov.
Ja a moja sestra sme vyrastali v klasickej rodine. Nikto z našich predkov nebol umelecky smerovaný, no aj napriek tomu sa u mňa aj u Moniky tieto sklony objavili. Mňa bavilo vždy kresliť, maľovala som každú možnú voľnú chvíľu. Keď nie na plátno, tak som si aspoň čarbala do zošita, po papierikoch. K tomu som sa prihlásila na dramatický krúžok a poctivo nacvičovala všetky hry, ktoré sme pripravovali. Rodičia z toho neboli nadšení. Mysleli si, že tejto mojej vášni venujem až príliš veľa voľného času. Za príklad mi dávali Moniku, ktorú jediné, čo zaujímalo boli škola a športy.
Dúfala som, že kreslenie alebo herectvo ma jedného dňa bude živiť, ale rodičia boli pri výbere školy nekompromisní. Zo mňa mala byť účtovníčka, z Moniky učiteľka. Ja som sa podvolila, sestra si však išla svojou cestou. Po škole som sa naozaj zamestnala v jednej firme ako účtovníčka. Popri tom som začala piecť. Len tak pre radosť, pre rodinu, ako taký reset z práce.
No Moniku to zavialo úplne iným smerom. Cez priateľa sa dostala k práci v divadle. Síce nebola herečkou ani nič také, ale aj vďaka tejto robote sa spoznala s veľa umelcami, čo som jej ja mohla len závidieť. A aj som závidela. Bol to predsa môj sen pohybovať sa v umeleckej brandži.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: S rodičmi sa nestretávam, manželku nemôžu už roky ani cítiť
Brala som to ako krivdu. Moja sestra mala prácu snov. Neskôr som to vnímala tak, že to tak všetko malo byť. Možno som sa cítila byť dobrou herečkou alebo maliarkou, ale nestačilo to na to, aby som sa ňou aj stala. Až raz prišla príležitosť, ktorá ma nasmerovala k tomu, v čom som sa našla.
Kolegyňa bola nešťastná, keď sa jej nepodarilo zohnať nikoho, kto by spravil jej dcére tortu k narodeninám presne podľa jej predstáv. Lamentovala aké to malo byť pre dcérku prekvapenie a ako bude sklamaná. Ani neviem ako, počula som sa, že kolegyni vravím, že ja jej s tým pomôžem.
Doma som si trieskala hlavu. Nechápala som, čo ma to vôbec napadlo. Niečo iné je robiť koláčiky k nedeľnej káve, niečo iné tortu v tvare obľúbenej postavičky z rozprávky. Manžel ma ale povzbudil, nech si viac verím. Už dávno mi tvrdil, že by som sa tým mohla živiť. Síce mi dva pokusy nevyšli, ale ten tretí stál za to. Aspoň podľa reakcie kolegyne. Po oslave mi v práci nadšená opisovala, aký mala torta úspech.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Prišla ďalšia oslava inej kolegyne, ktorá sa opäť obrátila s prosbou o upečenie torty na mňa. Bola spokojná, tak ma odporučila aj svojej švagrinej a takto som zrazu mala pomaly na každý víkend nejakú objednávku. Pečenie ma začalo baviť čoraz viac. Najmä ozdobovanie, vymýšľanie, celkové prevedenie.
Ten posledný krok, začať sa tomu venovať naplno, som sa ale bála spraviť. Mala som pochybnosti. Čo ak je to len prvotný ošiaľ a po čase ustanú aj objednávky a ľuďom sa už nebudú moje diela páčiť a ani im chutiť? Vtedy ma veľmi podporil môj manžel. Veril mi a to je to, čo som potrebovala.
Z práce som odišla, aj keď sa pár klientom venujem externe. Paradoxne, je to teraz môj relax od pečenia. S tým trávim väčšinu času a som veľmi rada, že som sa na to dala. Uvedomila som si, že som vlastne tiež taký umelec, ktorý tvorí s hmotou a farbami. Môj sen sa mi napokon, síce trocha v inom šate, ale splnil. Aj svoje deti podporujem vo všetkom, čomu sa venujú. Viem, aké je to dôležité a ako mi to chýbalo u mojich rodičov.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na