Pravdivý príbeh: Šéfka dostala miesto po protekcii, robí nám z práce peklo

Sedavá práca

freedigitalphotos.net

Sedem rokov pred dôchodkom som dostala výpoveď. Vraj som bola nadbytočná. Cítila som sa nepotrebná z profesijného aj osobného hľadiska. Rátala som s tým, že nové zamestnanie si len ťažko nájdem. Dôvod? Som stará a prekvalifikovaná. Bol to nápor na psychiku, ale zaťala som sa. Posielala som životopisy, obvolávala bývalých spolužiakov, kolegov, známych. Po dvoch rokoch, keď som svoje žiadosti posielala už viac menej z recesie, sa mi z jednej firmy ozvali, zavolali na pohovor a dokonca aj prijali.

Začala som robiť telefónnu operátorku na striedačku s prácou na recepcii. Bolo to na míle vzdialené tomu, čo som celý život robila. Bolo mi ale jasné, že toto je možno moja posledná šanca sa znova zamestnať. Aj keď len za minimálnu mzdu. Na oddelení nás bolo dvanásť. Ja som bola z kolektívu najstaršia. Ostatným som mohla byť nie len mamou, ale aj starým rodičom. Napriek tomu ma brali medzi seba. Dievčatá dokonca so mnou rozoberali partnerské problémy. Zaujímal ich môj pohľad na vec. Najviac som si rozumela s office manažérkou Vlaďou, ktorá nám všetkým šéfovala. Bola po mne najstaršia a mne povahovo aj názormi najbližšie. Bola to skôr šéfka – kamarátka.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Veriť sa nevyplatí nikomu – ani najlepšiemu kamarátovi!


Všetko sa zmenilo, keď Vlaďa dala výpoveď. Jej muž dostal miesto na východe, išla s ním. Jej miesto dostala Petra. Dvadsať ročná žaba, ktorá ledva dokončila strednú školu. Ak by nebolo jej otca a jeho kamarátstva s naším riaditeľom, na podobnú pozíciu by sa dostala ťažko, ak vôbec. Petra však chcela sebe a najmä svojmu otcovi dokázať, že si miesto zaslúži. Žiaľ, nemala skúsenosti, ani prirodzenú autoritu. Kolegovia na mojom oddelení jej dávali jasne najavo, že ju ako svoju nadriadenú neprijali.

Tam kde nejdú veci prirodzene, dajú sa vynútiť silou a udržiavať strachom. Petra sa tohto hesla chopila. Vyhodila dvoch zamestnancov, ktorí boli proti nej najviac zaujatí. Ostaných nás to dalo do pozoru. Tých mladších preto, že mali pôžičky, ktoré sa samé nesplatia. Ja som prirodzene nechcela opäť prísť o miesto. Pokojnú, priateľskú atmosféru, akú sme tam mali predtým, vystriedala Petrina diktatúra. Dvakrát do týždňa sme mali poradu, kde chcela vedieť o všetkom, kto čo robí a čo za týždeň vykonal. Vyžadovala po nás detailné reporty našej práce. Zaberalo to dosť veľa času. Keď sa kolega Matej odvážil oponovať, že počas dvíhania telefónov nestíha vypisovať excelovské tabuľky, do týždňa sa s nami rozlúčil. Radšej sme reporty robili po práci, v čase ktorý nám aj tak nikto nepreplatil. Zato keď sme tri krát za mesiac meškali viac ako päť minút, pokuta minimálne 20 eur bola podľa nej normálna. A to nehovorím o mnohých ďalších jej nesplnených sľuboch.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Sesternica si žije ako prasa v žite – z našich peňazí


Petra si veľa krát volala do svojej kancelárie ľudí aj jednotlivo. Vysadená bola najmä na dievčatá, ktoré boli približne v jej veku. Viac ráz sme počuli z jej miestnosti, ako na nich kričí. ,,Môžete byť až také neschopné? Myslíte, že by ste sa so svojím životopisom niekde inde zamestnali?“  to bolo len zopár fráz, ktoré Petra používala. Z jedenástich ľudí, s ktorými som pracovala tam ostalo päť. Troch vyhodila, tri dievčatá dali výpoveď dobrovoľne. Na voľné miesta obsadila buď ľudí, s ktorými sa poznala alebo takých, ktorí jej zobali z ruky a dávali vo všetkom za pravdu. S kolegyňou sme ich volali družice, pretože nepretržite obletovali svoju nadriadenú a podávali informácie, čo robíme my ostatní. Im vychádzala vo všetkom v ústrety – keď si raz nevedeli dorobiť robotu počas týždňa, museli sme všetci – celá firma prísť aj počas sviatku, pretože by podľa nej nebolo fér, keby museli prísť dorábať len ony.

My ostatní už radšej držíme hubu a krok. Sťažovať sa nemá zmysel. Riaditeľ je s jej výsledkami spokojný a pre nás by to znamenalo istú stratu miesta. Ja som pre Petru našťastie vzduch. Najprv som si myslela, že má pri mne aspoň aký taký rešpekt kvôli vekovému rozdielu. Pravdepodobne len nespadám do okruhu jej nenávisti, pretože veselo mi začala tykať už pri zoznámení. Všetky úlohy mi zadáva jej asistentka. Ja som nakoniec rada, že nemusím prichádzať s Petrou do priameho kontaktu okrem porád.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Sestra na mamu kašľala, ale na dedičstvo ani náhodou


Už som si aj zvykla, že na obedy chodím sama alebo nechodím vôbec. Zo starých kolegov tam už neostal nikto, noví ma nevolajú. Predháňajú sa, kto sa viac zapáči Petre. Komunikácia je tiež len na veľmi nutnej úrovni, aj to len o pracovných veciach.

Veľmi som sa tešila, keď som si našla toto miesto. Pripadala som si, že predsa len ešte nepatrím do starého železa. Aj keď si teraz pripadám, že patrím skôr na psychiatriu, nevzdám sa. Dobrovoľne neodídem, museli by ma vyhodiť. Aj keď viem, že to môže byť pri Petre kedykoľvek, o odstupné sa pripraviť nechystám.


Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.

Zdroj: freedigitalphotos.net, freedigitalphotos.net, R.J.
Odporúčame