Pravdivý príbeh: Sestra na mamu kašľala, ale na dedičstvo ani náhodou

žena

sita

Spomínam rada na detstvo. Bývali sme v rodinnom dome. V záhrade nám rástli čerešne a jablone. O pár ulíc od nás boli polia a ďalej malý háj. V lete sme tu so sestrou trávili celé dni. Dnes na tých miestach stoja nové radové zástavby. Staré domy potomkovia predali, aby si na nich oni sami, alebo niekto ďalší, mohol postaviť nové vily. Nechcela som, aby takto dopadol aj dom po rodičoch. Lenže tam, kde je v hre majetok, nostalgia a sentimentálne spomienky musia ísť bokom.

Sestra Natália je moje dvojvaječné dvojča. To, aké sme rozdielne, nebolo vždy vidno len na prvý pohľad. Aj naše povahy boli úplne odlišné. Ja večný romantik, ona realistka. Mňa bavilo umenie a literatúra. Pre Natáliu to bol len kopec hlúpostí. Po maturite sa naše študijné cesty rozišli. Ja som išla študovať estetiku a filozofiu, Natália chcela byť právnička. Na školu sme sa dostali obe na prvýkrát a rodičia z nás mali radosť.

Po škole sme sa obe vydali a zariaďovali si svoje životy vlastným spôsobom. Ja som ostala na pár rokov bývať s mužom aj deťmi u rodičov. Na vlastné bývanie sme nemali. Keď začali v našej štvrti stavať nové byty pre mladých, hnevala aj tešila som sa zároveň. Nepáčilo sa mi, že podnikatelia chcú zastavať každú voľnú zelenú plochu. Bola to však možnosť, ako sa konečne osamostatniť. Natália mala väčšie šťastie. Aspoň čo sa financií týkalo. Stala sa z nej právnička, ako vždy chcela. Jej manžel podnikal s realitami. Spolu si otvorili firmu. Darilo sa im. Švagor mal správne kontakty, ktoré mu zabezpečili dobrých klientov. O pár rokov sa sťahovali do rodinného domu.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Bratia by si za peniaze nechali aj koleno vŕtať


Moje aj sestrine deti trávili skoro všetky prázdniny u svojich starkých. Dokonca aj keď už boli v puberte, na návštevu babky a dedka sa vždy tešili. Každý sviatok sme oslavovali u nich. Žiaľ, otec nás pred svojimi osemdesiatimi narodeninami opustil. Bolo to náhle, aj napriek jeho veku sme to nečakali. Najviac to postihlo nepripravenú našu mamu. Úplne sa opustila. Začala byť chorľavá a chradla. Naznačila som sestre, že by sme mali začať uvažovať nad jej opaterou. Mama však z domu nemienila odísť do domova za žiadnu cenu. Ostať sama bolo ale pre ňu už riskantné. Navrhla som Natálii, či by si ju nezobrala domov k sebe. Ja som bývala v dvojizbovom byte a ona v dvojposchodovom dome. Prišlo mi to teda normálne. Urobila by som to isté, ak by sme mali vymenené pozície. Natália striktne odmietla. „Nevidím dôvod. Mame by hocijaké sťahovanie mohlo uškodiť. Budeme sa chodiť o ňu starať na striedačku. Týždeň ja, týždeň ty. Čo myslíš?“ spýtala sa ma sestra. Prišlo mi to ako najvhodnejšie riešenie. Ak by sme túto dohodu dodržali obe. Natália však svoje týždne pravidelne vynechávala. Buď to bola práca, nadčasy, nový klient, stále niečo. Po čase som rezignovala a o mamu som sa chodila starať len ja.

Bola som prekvapená, keď som ju u mamy stretla raz cez týždeň. Nemala to vo zvyku. Sestra sa stavila občas cez víkend, vždy len na chvíľu. Vysvitlo, že Natália nebola takto cez deň za mamou po prvýkrát. Chodievala za ňou, keď som ja bola ešte v práci. Chcela, aby na ňu mama prepísala pozemok. Bola som od hnevu celá bez seba. „Ty fakt nemáš charakter! Čo si to za sestru, keď poza môj chrbát robíš takéto veci,“ pýtala som sa viac samej seba ako sestry. Tá vždy mala odpoveď na všetko. Najhoršie bolo, že mama naozaj na ňu pozemok prepísala. Mala vyše osemdesiat rokov, nemohla som ju súdiť. Ani vyzerať ako hyena, ktorá ide len po majetku. Cítila som sa ale ukrátená. Bola som to ja, kto sa o mamu staral celé tie roky. Najväčšie problémy ma ale ešte len čakali.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Brata som vychovala odmalička, on ma za to obral o dom


Mama nás opustila v pokoji a spánku. Pre mňa si naopak život pripravil pár nepokojných a bezsenných nocí. Sestra mala s maminým majetkom svoje plány. Dom sme síce zdedili obe, pozemok však nie. Chcela to celé čo najskôr predať. Snažila som sa jej celú vec vyhovoriť. „Nemôžeš to celé len tak predať. Veď sme tu prežili celé detstvo. Naše deti tu prežili časť života.“ Sestra ma nazvala sentimentálnou. Buď jej predám svoju polovicu domu, alebo budem mať len starosti, oznámila mi. Miesto, kde dom stojí je lukratívne, záujemcov mala viac ako dosť. Pôvodne som chcela sestru vyplatiť aj z domu aj z pozemku, financie mi to však nedovolili, ani keď sme dali s manželom dokopy všetky naše úspory. Peniaze na celý pozemok sme nemali ani náhodou.

Prieči sa mi bojovať proti vlastnej sestre. Nemám to v povahe. Nikdy som nebola taká dravá ako ona. Manžel ma naveľa prehovoril, aby sme sa obrátili na právnika. Keď už pre nič iné, tak pre pamiatku na rodičov a spomienky z detských čias, kedy som bola ešte sestre sestrou a náš dom domovom a nie vidinou ľahko zarobených peňazí, hádok a neznášanlivosti.


Poznáte podobný príbeh? Ako by ste na mieste zúčastnených reagovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii.

Zdroj: sita, sita, GH
Odporúčame