Pravdivý príbeh: Sestra nemohla mať deti, na kolenách prosila o jedno z mojich

Žena

gettyimages

Život uteká veľmi rýchlo. Dušou sa cítim stále mladá, no pohľad na kalendár mi nemilosrdne pripomína, že mám na chrbte už niekoľko krížikov. Na konci života, keď máte v skrini uloženú výbavu do hrobu, sa už inak pozeráte na všetko prežité. Zrazu zistíte, že sa nemáte kam ponáhľať a všetko, čo sa vám zdalo tak veľmi dôležité, už stráca svoj význam.

Volám sa Marta a nebojím sa zomrieť. Mám pocit, že som žila dobrý život, i keď je vec, ktorá ma máta ešte po toľkých rokoch. Boli sme štyria súrodenci, tri sestry a jeden brat, ktorý však zomrel ešte v dojčenskom veku. Vtedy sa to stávalo. Do každej biednej chalupy zavítala zubatá a vzala si aspoň jedno dieťa so sebou. Niektorým vzala aj všetky.

U nás bolo vždy málo chleba, ale i ten sme si vedeli rovným dielom rozdeliť. Otca som mala však tvrdého ako skala. Keď ma v sedemnástich prišiel pýtať Jano zo susednej dediny, otec ho vyhnal bičom. Nechcel, aby som išla preč z rodnej dediny, vraj u nás je dosť pekných mládencov.

Osud to však chcel inak. Raz otec tak nešťastne spadol z rebríka rovno na vidly a stratil obrovské množstvo krvi. Jano však nelenil, dal mu pri transfúzii svoju krv a tak ho otec prijal na milosť. Sestra Terka ostala v rodnom dome, do ktorého postupne priviedla na svet päť detí. Ak pri tom čísle dvíhate obočie, počkajte si na mňa. Kde je láska, tam sa vždy veľa ľudí zmestí.

Nie na Terku, ale na Ľudmilu začali ľudia časom prstom ukazovať. Vydatá bola už dva roky a svojmu mužovi ešte stále nedala potomka. Neraz ju zbil, pevne presvedčený o tom, že to je jej vina.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Po rozvode som našla životnú lásku, odmieta však moje deti


My s Janom sme také problémy nemali. Vtedy to skôr bol opačný prípad. Väčšina žien otehotnela už pri pohľade na mužove trenky. Deväť mesiacov po svadbe, tak ako sa patrí, sa nám narodila Martuška. Štyri mesiace po narodení zomrela. Vraj to nevydržalo jej srdiečko. Čoskoro som porodila Janka. Nemal však ani polroka, keď sme ho pochovávali vedľa Martušky. Keď som si myslela, že sa mi zrútil celý svet, mama začala na mňa kričať, že nie som jediná, ktorej sa to stalo. V tej bolesti som si však všimla, že v Ľudmiliných očiach vidím škodoradosť. Akoby sa tešila, že ani nám nebude výchova dieťaťa dopriata.

Našťastie ďalšie deti sa tešili pevnému zdraviu. Troch synov a dve dievčatá som vychovala. Bolo by ich ešte viac, keby dve tehotenstvá neskončili potratom. Keď som som nosila Štefana pod srdcom, prišla ku mne zúfalá sestra Ľudmila. Na ten rozhovor nezabudnem do konca života.

„Dáš mi ho?“ prosila ma so slzami v očiach. Najprv som nechápala, o čom je reč. Podala som jej kus koláča, pričom Ľudka len zlostne zakývala hlavou. Miesto toho ukázala na moje vytŕčajúce brucho. Pochopila som. Chcela to dieťa, ktoré sa malo za pár týždňov narodiť.

„Nie. To v žiadnom prípade,“ ozval sa vo mne materinský inštinkt. Akoby som len mohla? Ľudmila sa však nedalo: Aspoň jedno! Štyri ti nestačia? Dala by som mu všetku lásku, pozornosť. Nemal by sa u nás zle.“ Prosila, neváhajúc kľaknúť si predo mnou.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Chápala som ju. Bolestivý tŕň neplodnosti ju bolel. Obmedzení ľudia vraveli, že to je prekliatie a že si sami za to môžu. Neverila som tomu. Ľuda nebola zlý človek. Len nemožnosť byť matkou z nej urobila tvrdú ženu. Na jej prosby som viac neodpovedala, len som zbehla do komory a zavrela som sa tam.

Už nikdy viac sa ma nič podobné nespýtala. Až po pohrebe môjho muža Jana, ktorého tri roky po päťdesiatke privalil v hore strom, na mňa vyštekla: „Vari si nemyslíš, že ti budem teraz pomáhať. Budeš sa musieť obracať, aby si ich uživila.“ Bolelo to. Ja som však v nej videla tú zranenú ženu, ktorá nevie, ako bojovať so svojou bolesťou.

Zaťala som zuby a vydržala som. Staršie deti pomáhali s mladšími, občas niekomu išli vypomáhať a tak sme prežili aj ťažké časy. Dnes sa teším z vnúčat a pravnúčat. A keď im zomrela tetka Ľudka, všetky jej prišli na pohreb. Bolo im ľúto tety, ktorá kvôli vlastnej bolesti zanevrela na celý svet.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: gettyimages, gettyimages, PS
Odporúčame