Volám sa Irena. Pochádzam zo stredného Slovenska, z neveľkej dediny, kde si susedia vzájomne nazerajú do hrncov. Rodičia nás so sestrou vychovali skromne, no za to do nás vštepovali morálne hodnoty.
Samozrejme, že sa nám to v puberte nepáčilo a rebelovali sme, ako sme len vedeli. Nad rodičovským poučovaním sme prevracali oči, považujúc ich za staromódnych, nerešpektujúcich modernú dobu. Najviac rebelovala staršia sestra. Skončilo sa to neplánovaným tehotenstvom.
Ako sedemnásťročná sa vydala. Jej nastávajúcim sa stal tridsiatnik z vedľajšej dediny, o ktorom sa vravelo, že sa obzerá za každou sukňou. Nezávidela som jej. Tehotenské hormóny s ňou robili svoje, jej manžel bol sústavne preč a Alena si nevedela predstaviť, že sa celá jej budúcnosť bude točiť len okolo výchovy detí.
Napriek očakávaniam okolia sa ich vzťah ustálil. Po narodení dcéry sa sestrin muž viac zdržiaval doma a obaja si k sebe našli cestu. Rodičia si vydýchli. Ja som po skončení školy odišla študovať do Bratislavy a so sestrou sme sa vydávali len zriedka. Tá postupne porodila tri deti, ktorým som sa stala krstnou mamou. Mala som ich rada, ale kvôli tomu, že sme sa stretávali skutočne málo, som k ním nemala hlbší vzťah.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vyrástla som v luxuse a bez rodičovskej lásky. Stále mi chýba
Na vysokej som si našla manžela. Vydala som sa za spolužiaka Ivana, s ktorým sme ostali bývať v Bratislave. Napriek obojstrannej túžbe po dieťati nám nebolo dopriate mať vlastné bábätko. Preplakala som nejednu noc, no napokon sme sa s tým zmierili. Neraz mi však prichádzali neprajné myšlienky na sestru: „Ona mohla mať tri, teraz čaká štvrté a ja nemôžem mať ani jedno. V čom som horšia ako ona?“ Po rozhovoroch so sestrou som však pochopila, že výchova detí nie je taká jednoduchá, ako sa môže zdať.
Najstaršia Alenka prechádzala ťažkou pubertou, začala piť, fajčiť, dokonca vyskúšala aj drogy. Najmladší Miško sa narodil s Downovým syndrómom, čo nezvládol jeho otec. Začal piť len preto, aby sa nemusel popasovať so životom. Aby toho nebolo málo, sestra Alena začala rapídne chudnúť. Za pár mesiacov schudla vyše dvadsať kíl, hoci jej nikdy nebolo veľa. Tušila som, že jej zle.
Poslala som ju k doktorovi, a vyšetrenia ukázali, že jej zdravotný stav je skutočne vážny. Alena mala rakovinu pečene v terminálnom štádiu. Celá rodina sa pripravovala na to najhoršie. Navrhla som sestre, aby bývala u nás. Súhlasila. Nemusela jazdiť do Bratislavy a ja sama som ju vozila na vyšetrenie. Alena sa nebála o seba, ale o jej deti. Najmä o štvorročného Miška, ktorý si vyžadoval špeciálnu starostlivosť.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Neter som prijala ako dcéru a ona mi ukradla manžela
Keď vedela, že už prichádza jej čas, obrátila sa na mňa so srdcervúcou prosbou: „Irenka, si krstná mama mojich detí. Vieš, čo to znamená. Že sa o nich postaráš, keď ma tu nebude. Tie staršie si už poradia, čoskoro budú plnoleté. Ale Jakub a najmä Miško, môj Miško…“ odmlčala sa. „Ten si bez matky neporadí. A na muža sa spoľahnúť nemôžem! Postaráš sa?“
V izbe ostalo ticho. Do očí mi išli slzy. Nemohla som odmietnuť sestrinu prosbu. Len som ju objala a prikývala som na znak súhlasu. Sestra odišla pred tromi rokmi. Jej odchod bol pre nás bolestivou stratou. Aby som si k Miškovi našla cestu, musela som s manželom vyvinúť nemálo úsilia. To sa však vyplatilo. Oficiálne sme rodičia dvoch detí, staršie, plnoleté ostali žiť s otcom. Milujem ich, no vidím, že výchova detí je poriadna drina.
Som vďačná aj naším rodičom za to, že nám neustále pripomínali, čo znamená byť človekom. Vďaka ich výchove bolo ľahšie vyplniť sestrinu srdcervúcu prosbu – postarať sa o deti, keď si ich biologickú mamu Boh povolá k sebe.
Poznáte podobný príbeh z reálneho života? Ako dopadol? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na