Bola som dobrá v tom, ako motivovať iných. Vypýtať si vyšší plat, začať cvičiť, viac si veriť, nevzdávať sa a ísť si za svojim. Ak išlo o mňa, sama by som potrebovala niekoho ako ja. Kto by ma presvedčil, že sa oplatí nasledovať svoje sny.
V skutočnosti som poslúchala svojho otca. A ten vedel podporiť, len ak sa moje predstavy zhodovali s tými jeho. Jeho idea bola, aby som ovládala čo najviac cudzích jazykov a robila v cestovnom ruchu. On sám pracoval niekoľko rokov v hoteli. Tá práca mala pre neho zvláštne čaro. Ja som bola na jazyky hotové drevo. Moja umelecká duša na hotelovej akadémii doslova trpela.
Školu som napokon dokončila. Nejaký čas som bola v zahraničí, kde som sa zoznámila so svojím manželom. Spolu sme sa vrátili na Slovensko a založili si rodinu. Otec nebol nadšený. Mala som už svoj vek a nemohol ma viac nútiť žiť jeho život.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Susedovi zlodejovi sa jeho správanie vrátilo aj s úrokmi
Počas materskej som mala konečne čas a najmä priestor venovať sa tomu, čo ma bavilo, maľovaniu. Dcérka bola veľmi dobré bábo a veľký spáč. Mohla som tvoriť dosýta. Manžel sa už ani nepýtal, čo chcem k sviatku. Najviac ma potešili farby, štetce, poukážka do tvorivého obchodu. A úplne ma dojal, keď som dostala maliarsky kurz. Ku koncu som sa rovno objednala na ďalší. Vedela som, že zo mňa nebude druhá Mary Cassatt. O to mi ani nešlo. Maľovanie ma napĺňalo a robilo šťastnou.
Moje obrázky som nikomu neukazovala. Videli ich len dcéra s manželom a najbližšia rodina. Väčšina ohlasov bolo pozitívnych, až na môjho otca. Pre neho to boli vyhodené peniaze a strata času. Bola som však rada, že umelecké gény zdedila po mne moja dcéra. Nebránila som jej. Venovala sa fotografovaniu. Najprv ako koníček. Fotila všetko naokolo, naše rodinné oslavy, prírodu, kamarátov. Neskôr začala fotiť svadby, rôzne podujatia a z koníčka sa stala práca na plný úväzok.
Dcéra za mnou raz prišla po fotení mladomanželov. Tí chceli spraviť z jednej fotky maľovaný obraz. Dcéra sa im ponúkla, že niekoho pozná, kto by to spravil. Tým niekým som bola samozrejme ja. Bola som z toho dosť nervózna, ale výsledok potešil.
O nejaký čas sa mi ozvala mama nevesty, ktorú som maľovala. Poznali sme sa z videnia, bývali sme na tej istej ulici. Naša mestská časť prišla s novým projektom. Chceli každý mesiac predstaviť niekoho šikovného, kto býva v našom obvode a ak to bude možné, spojiť to každého štvrť roka aj s nejakou výstavou alebo seminárom. Bola som oslovená, či niečo nepripravím zo svojej tvorby. Spolu s dcérinými fotografiami by sa uskutočnila malá vernisáž v našom kultúrnom dome.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Rodičia dcérinej spolužiačky nami pohŕdali, teraz sa im to vrátilo
Aj keď som nebola žiaden umelec veľkého kalibru, cítila som sa tak. Týždeň pre výstavou som chodila ako tiger v klietke. Nebola som si istá, či sa maľby, ktoré som povyberala budú páčiť aj návštevníkom. Ak nejakí prídu. To bola moja nočná mora, na ktorú som sa budila. Že sa nikto neobjaví.
Moje obavy sa rozplynuli v deň D. Prišla moja rodina, známi, ale aj ľudia, ktorých som nepoznala. Niektorým sa páčili viac dcérine fotky, iní ocenili zas moje obrazy. Dokonca sa našli dvaja záujemcovia, ktorí si chceli vybranú maľbu zakúpiť. Bola to skvelá spätná väzba.
Najväčšou odmenou bola pre mňa účasť môjho otca. Už len to, že prišiel, bolo skvelé samo o sebe. Na záver ma aj pochválil. Síce sebe vlastným spôsobom, ale videla som, že je na mňa pyšný. V mladosti som mu veľakrát zazlievala, že ma nenechal venovať sa umeleckej tvorbe naplno. Neviem, či by zo mňa bola známa autorka alebo skrachovaná existencia. Viem len, že aj keď to nie vždy vyjde podľa plánu, svojich snov sa netreba vzdávať a udržiavať ich pri živote aspoň pre svoje vlastné potešenie. Ak z toho vznikne aj niečo väčšie, bude to vždy príjemným bonusom.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.
Zdieľať na