Pochádzam z hlavného mesta. Mám 54 rokov a pracujem ako manažérka. Vydatá som už 29 rokov za svojho najlepšieho priateľa. Áno, takto pekne o svojom mužovi hovorím aj dnes. Považujem ho totiž viac za priateľa, ako za manžela. Ale tak je to asi normálne. Časom vyprchla vášeň, ale bolo nám spolu fajn. Máme iba jedinú dcéru, a som na ňu nesmierne pyšná.
Vždy nám s manželom robila radosť. Bola vzorové dieťa. Výborne sa učila, nebola v zlých partiách a mala veľa záujmov. Doma mi ochotne pomáhala. Z malého blonďavého dievčatka vyrástla krásna žena, ktorá mala množstvo nápadníkov. Odolávala im a vždy mi vravela: „Mami, ja si počkám na toho pravého.“
Ten na oko pravý prišiel do života mojej dcéry, keď bola v 3. ročníku na vysokej škole. Tak veľmi bolo na nej vidno aká je šťastná a spokojná. Každý rodič mi dá za pravdu, ak poviem, že nie je väčšej radosti, ako keď vidí svoje dieťa s úsmevom na tvári. Po 5 mesiacoch randenia a našom neustálom dobiedzaní sa rozhodla, že nás s jej milým zoznámi. Pozvali sme ho na nedeľný obed.
Pamätám si na ten deň presne. Celý byt sme vyupratovali, pripravila som kačicu s lokšami a svoj najlepší koláč. Jakub, tak sa volal jej vyvolený, zanechal dobrý dojem. Žil len s otcom, ale bol slušne vychovaný. Mne priniesol kyticu, manželovi fľašu vína. Od našej dcéry bol starší o 3 roky, už mal po vysokej škole a pracoval. Bol štíhly, vysoký s pekným úsmevom a výraznými črtami tváre. Sadli sme si. Dokonca sme spolu začali chodiť všetci štyria na túry a výlety. Kiežby som vtedy vedela, čo bude nasledovať o pár rokov.
Dcéra dokončila školu a po nej nastúpila do firmy, v ktorej posledné mesiace pracovala. Krátko na to ju Jakub požiadal o ruku a začala sa plánovať svadba. Uskutočniť sa mala o rovných 8 mesiacov. Pomáhala som im s prípravami ako som vedela. Nielen svojej dcére, ale aj nastávajúcemu zaťovi. Poprosil ma totiž, aby som s ním vybrala oblek, doplnky a neraz sme spolu išli vybaviť aj ostatné záležitosti, keď dcéra kvôli práci nemohla.
Už pri výbere obleku som musela uznať, že Jakub je kus krásneho chlapa a aký dobrý vkus má moja dcéra. Výborne sme sa dokázali porozprávať a zabaviť. Výber obleku nám zabral celý deň, pretože sme si ho spestrili aj obedom a neskôr kávou spojenou s prechádzkou v parku, ktorý sa nachádzal v blízkosti nákupného centra. Dohodli sme sa, že o pár dní nakúpime topánky a zvyšné doplnky. Opäť to bol veľmi príjemný deň. Dokonca som za odmenu dostala ružu a kompliment. Niekedy sme si dokonca vyrazili len tak, cez obednú prestávku na spoločný obed, alebo ma vyzdvihol z práce. Dcéra bola nadšená z toho, ako pokračujú prípravy svadby a že si spolu tak dobre rozumieme.
Raz večer, keď môj manžel už spal a ja som ležala pred televíziou, mi pípla SMS-ka z neznámeho čísla s textom „Neviem na teba prestať myslieť.“ Myslela som si, že si niekto iba robí srandu, a tak som to ignorovala. Po 10-minútach mi však prišla ďalšia správa z toho istého čísla. Stálo v nej, že má chuť bozkávať moje telo a moje ryšavé vlasy ho dostávajú do rozpakov. Precitla som, nebol to žiadny omyl, veď poznal farbu mojich vlasov! Spýtala som sa, kto je na druhej strane a vysvetlila som, že nemám uložené číslo daného človeka. Odpovede som sa nedočkala, ale jemne ma to vzrušilo.
O pár dní na to – rovné dva mesiace pred svadbou – mali ísť budúci mladomanželia doladiť posledné detaily do penziónu, v ktorom sa mala odohrať hostina. Dcéra sa však necítila dobre a poprosila ma, aby som išla s Jakubom namiesto nej ja. Nemala som nič proti. Už ako sme sadli do auta bola medzi nami zvláštna atmosféra. Mierne napätá ale stále príjemná. Po ceste do penziónu, ktorý bol od nás vzdialený 70 kilometrov, sme si dokonca v aute spievali staré hity a dobre sa bavili.
V penzióne sme všetko vybavili, dokonca sme si spolu skúsili zatancovať na budúcom parkete. Medzitým sa však strhla poriadna búrka. Rozhodli sme sa prečkať v penzióne. Keď ale búrka neustupovala, mali sme iba dve možnosti – vydať sa na cestu, alebo stále čakať. Zvolili sme si druhú možnosť, dcére sme zavolali a povedali, že počkáme kým prejde búrka. Keďže nielenže neprechádzala, ale ešte aj vypadol prúd, boli sme nútení v penzióne zostať. Zobrali sme si izbu s oddelenými posteľami, fľašu vína a vtedy sa to stalo. Padol návrh, zahrať si fľašu. Ako takí pubertiaci!
Dozvedeli sme sa o sebe mnohé tajomstvá a smiali sme sa ako odtrhnutí z reťaze. Ani neviem, ako sa to stalo, mali sme myseľ zastretú alkoholom a už sme sa bozkávali. Vyspali sme sa spolu. Vášnivo, hladní jeden po druhom. Jeho mladé a vyšportované telo so mnou robilo divy. Bol to ten najlepší sex, aký som v živote zažila. Zaspali sme v objatí.
Ráno, keď som sa zobudila a uvedomila som si, čo sa stalo, som sa hanbila sama pred sebou. Zavrela som sa do kúpeľne a začala som plakať. Jakub ma utešoval, že to on za to celé môže, ale že posledné týždne si už nevedel pomôcť. Nevedeli sme, čo robiť. Dohodli sme sa, že nikomu nič nepovieme a už sa to nikdy nezopakuje.Snažili sme sa viac nekontaktovať, ale obmedziť úplne styk sa nedalo. Keď prišli ku nám aj s dcérou na obed, bolo to zvláštne. Pri umývaní riadu mi šepol do ucha, že nevie na to zabudnúť a dnes vyzerám lepšie ako kedykoľvek predtým. Vraj si nie je istý tým, čo cíti.
Je mesiac do svadby a ja neviem, čo robiť. Mám pocit, že som sa zamilovala. Že on sa zamiloval. Na jednej strane chcem byť s ním, ale viem, že by mi to nikto nikdy neodpustil. Na druhej strane je moja dcéra, ktorá ho tiež nadovšetko miluje a viem, že toto by ju zničilo. Neviem čo mám robiť. Neviem, ako pokračovať ďalej. Ubíja ma to každý deň.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na