Pravdivý príbeh: Skutočnú priateľku som našla až v štyridsiatke, tu by som ju veru nehľadala!

Senior, pani

V detstve som nikdy nemala dobrú kamarátku, ktorej by som sa mohla zdôveriť (Zdroj: GettyImages)

V detstve som nikdy nemala dobrú kamarátku, ktorej by som sa mohla so všetkým zdôveriť. Myslím si, že sama som si bola na vine. Chcela som byť lekárkou, chirurgičkou, a svojmu cieľu som obetovala všetko. Dokonca aj klasické detské priateľstvá.

Učenie ma bavilo a zasvätila som mu všetok svoj čas. Aj počas prázdnin, keď moje spolužiačky chodievali do táborov či na návštevu k starým rodičom. Ja som sedela nad knihami alebo chodila s rodičmi na kliniku. Obaja boli špičkovými lekármi. Boli pre mňa vzorom a ja som túžila kráčať v ich šľapajach. Nadovšetko som obdivovala mamu, primárku detského oddelenia, ktorá ani po rokoch v práci nestratila elán a ľudskosť. Samozrejme, neraz si osudy malých detských pacientov až príliš brala k srdcu, ale to je daň asi každého lekára.

Po skončení gymnázia som išla na lekársku fakultu, ktorú som absolvovala s červeným diplomom. Čoskoro som nastúpila na chirurgické oddelenie v nemocnici v krajskom meste a po atestáciách som sa sústredila len na poslanie lekára. Všetko išlo ako po masle. Našla som si aj manžela, tiež doktora. Rozumeli sme jeden druhému, pretože nás spájal spoločný cieľ – zachrániť život človeka.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Celá dedina ma odsudzuje, nevedia, čím som si prešla


Manžel Michal si otvoril súkromnú ortopedickú kliniku a finančne sa nám darilo. Nechcela som deti, pretože som vedela, že by som im v tej chvíli nevedela dať to, čo by potrebovali najviac, čas a pozornosť. Všetko bolo v poriadku, no občas mi chýbala blízka duša. Priateľka, s ktorou by som mohla ísť na kávu, zveriť sa s drobnými ťažkosťami či spoločne podniknúť nejaké bláznovstvo.

Vo voľnom čase sme sa s manželom pohybovali vo vyšších spoločenských kruhoch, v ktorých som sa však necítila sama sebou. So stúpajúcim vekom manželiek primárov či mestských poslancov priamo úmerne rástol aj i počet ich kozmetických úprav, plastických operácií a „zaručených“ diét, ktoré im mali zaručiť večnú mladosť. Všetky ich rozhovory sa točili len okolo skrášľovacích procedúr. Táto téma ma absolútne nezaujímala.

Ja som sa maľovala minimálne. V štyridsiatke som mala len niekoľko vrások, rada som behala, takže som nemala potrebu riešiť drobné nedostatky postavy. Túžila som si nájsť skutočnú priateľku. Našla som ju na mieste, kde by som čakala najmenej. Alebo ako sa vraví, pod lampou je najväčšia tma. Môžem potvrdiť, že je to skutočne tak.

Na oddelení sme mali upratovačku Janku. Matku troch detí, samoživiteľku, ktorá veľmi dobre vedela, čo to je tvrdá robota. Dlho som ju prehliadala, vnímala som ju ako nemocničný inventár. Raz, keď som sedela sama ako kôpka nešťastia po únavnej službe, prišla za mnou a placho sa ma spýtala: „Pani doktorka, ste v poriadku? Môžem vám nejako pomôcť?“ Jej otázka ma zaskočila. Chcela som automaticky povedať, že som v poriadku, ale potom som si to rozmyslela. „Janka, dajte si so mnou kávu. Nech ju nepijem sama. Vaša prítomnosť mi pomôže prekonať únavu,“ usmiala som sa.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Susedka nám robila zo života peklo, vyriešila som to po svojom


Pani Janka najprv váhala, ale keď videla, že vstávam zo stoličky a zapínam kávovar, usmiala sa. Pri pití kávy som sa uvoľnila. Zistila som, že Janka má svojský typ humoru, ktorý mi absolútne vyhovuje. Nasmiala som sa ako nikdy a zrazu som mala pocit, akoby sme sa poznali už celú večnosť. Prakticky sme sa aj poznali, len ja som vždy vedľa nej len prešla, odpovedala na pozdrav a išla si po svojom. Nikdy som sa na ňu nepozerala ako na človeka. Pričom napriek tomu, že nemala vysokú školu, bola moja krvná skupina.

Postupne sme sa začali stretávať aj mimo práce. Janka ma pozvala na oslavu narodenín jej najmladšej dcéry, ja som ju zavolala k nám na chalupu, kde sme občas trávili voľné víkendy. Pre okolie bolo naše priateľstvo poriadnym šokom. Aj manžel mi dohováral, že čo na to povedia ľudia. Známa doktorka sa kamaráti s obyčajnou upratovačkou. Len som mávla rukou nad podobnými rečami.

S Jankou mi bolo naozaj dobre. Keď prechádzala ťažkým obdobím, potajme som ju finančne podporila. Dodnes nevie, že peniaze na vysokú školu som dala jej dcére ja. Vlastné deti som nemala, tak mi dobre padlo, že mám komu pomôcť. Dnes sme s Jankou už obe na dôchodku. Naše priateľstvo vydržalo odpor okolia i to, že pochádzame z iných spoločenských kruhov. Skutočné priateľstvo nepozerá na rozdiely, ale na to, čo nás spája.


Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok

Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame