Pravdivý príbeh: Rozhodla som sa odísť do domova dôchodcov, rozhodnutie ľutujem

seniorka na gauči

Pravdivý príbeh (Zdroj: GettyImages)

Mám dve deti a vždy som vedela, že im nechcem zostať na ťarchu. Keď pred siedmimi rokmi na rakovinu zomrel môj manžel a mne sa začali zhoršovať problémy s kolenami, čoraz viac som uvažovala nad tým, ako si zariadim svoj život. Riešenie som videla v zariadení pre seniorov.

Môj syn aj dcéra pracujú, nemali by možnosť starať sa o mňa celodenne. A platiť opatrovateľku tiež nie je jednoduché. Teda, nie že by som bola už taká stará či nemohúca, to vôbec nie. Mám 67 rokov a cítim sa na svoj vek dobre. Až na tie nohy. Mám za sebou výmenu bedrového kĺbu a trápia ma silné bolesti kolien, kvôli ktorým som musela skončiť so športovaním. Snažím sa ešte venovať turistike, rada chodím na prechádzky, cítim však už obmedzenia, ktoré som ešte pred pár rokmi nepociťovala.

Keď som deťom povedala, že som si podala žiadosť o miesto v zariadení pre seniorov, videla som v ich tvárach rozpaky. A možno aj prekvapenie. Obe sa ma snažili presvedčiť, že takéto riešenie je predčasné, že sa predsa dokážem o seba plnohodnotne postarať. No ja som argumentovala budúcnosťou, preplnenými domovmi dôchodcov, dlhou čakacou dobou. Ako sa nakoniec ukázalo, nebola až taká dlhá.

Miesto mi odklepli už po dvoch rokoch. Trochu ma to aj zaskočilo, rátala som, že to ešte nejaký čas potrvá. No na druhej strane, na čo čakať? Pobalila som si svoje veci, zbavila sa majetku a predmetov, ktoré som nepovažovala za dôležité, a rozlúčila sa aj s 3-izbovým bytom, v ktorom sme boli s manželom nesmierne šťastní. Nebol problém ho predať a ani rozdeliť peniaze. Ja som si ponechala malú čiastku, zostávajúce peniaze som rozdelila medzi dcéru a syna.

Do domova dôchodcov som prichádzala s tým, že tu dožijem. Naozaj som ho chcela vnímať, ako svoj nový domov. Nahovárala som si, že to bude ako v hoteli, budem mať kompletný servis, bude o mňa postarané. Aj spolubývajúca, ktorú som dostala, je fajn, v podstate sa nemám na čo sťažovať.

Ja však už od prvého dňa trpím. Neviem si zvyknúť na absolútnu stratu súkromia, na to, že vlastne celý svoj zvyšok života už budem zdieľať s niekým iným, bez toho, aby som o to vôbec stála. Predstavte si, že – s prepáčením – ani grgnúť si nemôžete bez toho, aby to ktosi nepočul. Pripadám si ako v detskom tábore, len s tým rozdielom, že toto sa o dva týždne neskončí a ja sa nevrátim domov.

Domov. Žiaden iný, než tento, už nemám. Keď som deťom naznačila, že sa tu necítim byť šťastná a že si neviem predstaviť stráviť tu ešte možno desať rokov, dozvedela som sa, že dcéra už peniaze z predaja bytu nemá. Veľkú časť dala vnukovi, ktorý odišiel študovať do Anglicka. Viac som ich teda so svojimi pocitmi neotravovala.

V domove dôchodcov som dva roky a stále tu nie som doma. Vnútorne veľmi trpím, uzavrela som sa do seba, strácam záujem o okolitý svet. A najviac ma zožiera fakt, že s tým neviem nič urobiť. Pýtať od detí späť aspoň peniaze, ktoré im zostali a skúsiť si kúpiť garsónku? Alebo tomu ešte dať šancu? Ak áno, ako dlho? Rozum mi hovorí, že som urobila racionálny krok, no srdce vraví niečo iné. Potrebujem svoj pokoj, svoje súkromie, svoj vlastný domov. Nedomyslela som to, nevzala som do úvahy svoju povahu. A zdá sa, že teraz budem za to pykať do konca života.


Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok

Odporúčame