Nechápala som, keď sa moja mama hnevala na otca. Nevedela vystáť, že chodí s kamarátmi dvakrát do týždňa na pivo. Ako štrnásťročnej pubertiačke mi to nešlo do hlavy. Veď mu poviem, keď sa mi niečo nepáči. Môj muž ma takto rozčuľovať nebude, vysvetľovala som mame. Nakoniec sme sa na tom spolu bavili, doťahovali sa. Ona sa ma snažila presvedčiť, že nie vždy musím mať ja posledné slovo. V partnerstve to skrátka tak nechodí. Ale chodí, ako som sa presvedčila. Len to posledné slovo mal neskôr u nás môj muž. Či skôr slová. Niekedy hlasnejšie ako je normálne, zosmiešňujúce, kritizujúce.
Maroša som spoznala na lyžovačke. Predstavil nás spoločný kamarát. Fyzicky ma sprvu vôbec nepriťahoval. Bol menší ako ja, vlasy ako uhoľ. Vždy som túžila po vysokom blondiakovi. Ale tak to asi v živote chodí. Kto vám najmenej lahodí, toho vám osud prihodí. Maroš sa ma snažil získať svojou rozhľadenosťou. Bol odo mňa starší o osem rokov, vedel toho o živote oveľa viac ako ja. Páčilo sa mi na ňom, že má vo veciach poriadok.
Po lyžovačke sme spolu začali randiť. Maroš býval sám vo vedľajšom meste vo veľkom dome, ktorý zdedil po rodičoch. Trávila som čoraz viac času u neho. Po roku som zistila, že som tehotná. Maroš sa na dieťa veľmi tešil a požiadal ma o ruku. Ja som zo svadby až taká nadšená nebola. Chcela som sa na vlastnej svadbe poriadne zabaviť a vytancovať sa s celou rodinou a známymi. Tiež som dúfala, že sa budem vydávať štíhla, nech máme pekné fotografie.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Podviedol ma manžel aj mladší milenec!
Snažila som sa svojho nastávajúceho presvedčiť, nech počkáme, kým sa malý narodí. Maroš však nástojil. Dieťa sa predsa nenarodí ako nemanželské, je to proti jeho pravidlám. A tak som Marošovi povedala svoje áno so sedemmesačným batôžtekom pod srdcom. V auguste sa narodil náš malý Tiborko. Ako rodina sme prežívali krásne obdobie. Ja som však na očiach mala ružové okuliare. Nevadili mi Marošove neustále, sprvu nenápadné rady a napomínania. Kedy mám Tibora kúpať, kedy ho uložiť do postele. Kam mám chodiť nakupovať potraviny a kam drogériu. Ako mám poukladať zaváraniny v pivnici, aby to bolo čo najviac prehľadné. Keď som sa aj ohradila, Maroš na mňa hodil smutný vyčítavý pohľad. Veď to všetko robí pre naše dobro, vravieval. A ja som sa vtedy cítila ako najväčšia nevďačnica sveta.
Prvú vážnu hádku sme mali, keď mal Tibor asi rok. Našla som si kamarátku. Mala rovnako starú dcéru a práve sa prisťahovali na našu ulicu. Navštevovali sme sa, chodievali do cukrárne, na ihrisko. S Marošom si však boli od začiatku nesympatickí. Keď bol doma, ani som ju ku nám nevolala. Vadilo mu, že Renáta fajčí. „Vierka, snáď uznáš, že je normálne, že mi vadí, keď náš syn dýcha cigaretový dym. Chceš mu vedome ničiť zdravie? Čo si to za matku, prosím ťa?“ „Maroš, ale veď ona nefajčí, keď je s nami. Ani pred svojou dcérou si nezapáli,“ snažila som sa mu vysvetliť, ako to naozaj je. Stále si však húdol svoje. Pohádali sme sa. Ja som mu vykričala, že nechce, aby som mala kamarátov. Maroš mi zas vynadal, že nepozná matku, ktorá je taká ľahostajná k zdraviu svojho dieťaťa. „S Renátou sa stretávať nebudeš, dohovoril som.“ Nebavil sa so mnou vyše týždňa. Na moje pokusy o zmier vôbec nereagoval. Mohla som si vybrať, či si udobrím manžela, alebo stratím kamarátku. Pre pokoj v rodine som si vybrala prvú možnosť.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manžel ma podvádza – a ja ho nedokážem opustiť
Maroš zistil, že keď sa so mnou nebaví, je to pre mňa ešte väčší trest, akoby mi vynadal a bol by pokoj. Túto svoju zbraň využíval kedykoľvek sa mu to hodilo. Príležitosť si našiel vždy. Pripálený obed, rovnalo sa prednáška o mojich kuchárskych nezručnostiach plus dva dni tichej domácnosti. Niekedy dokonca odišiel, nepovedal kam, s kým a ja som mohla len čakať, kedy sa mu uráči vrátiť domov. Otázky typu kde si bol, nemali význam. Bolo to ako hádzať hrach o stenu.
Nevedela som sa dočkať, kedy mi skončí materská a opäť nastúpim do práce. Tak veľmi mi chýbal kontakt s ľuďmi. Môj život sa točil len okolo domácnosti, dieťaťa a manžela. S Marošom sme v tom čase mali zasa raz jedno z krajších období. Bol pozorný, nehádali sme sa, dokonca to vyzeralo, že sa úprimne zaujíma o to, čo mu rozprávam. Ostala som opäť tehotná. Dodnes si myslím, že to bol jeho plán, ako ma udržať čo najdlhšie pod zámkom. Ja som však toho už začala mať plné zuby. Keď mala naša Ninka asi rok, kamarát mi ponúkol miesto na polovičný úväzok u nich vo firme. Mala som plán. Tiborko bol už dosť veľký na to, aby chodil do škôlky. A moja mama sľúbila, že sa o Ninu pol dňa postará. K nám domov to nemala ďaleko.
Večer som navarila Marošove obľúbené jedlo. Ako vždy nepovedal, kedy príde. Večeru som prihrievala asi trikrát, aby mala správnu teplotu, keď zasadne za stôl. Pri stole s nami sedel už len Tiborko, Ninu som uložila spať. „Vieš Maroš, rozmýšľala som, že by som nastúpila do roboty,“ začala som. Videla som len, že Maroš prestal jesť. „Je to len na polovičný úväzok, celé som to premyslela. O deti aj o domácnosť by som sa stíhala starať ako doteraz.“ Zrazu mi pred očami preletel tanier a rozbil sa aj s obsahom o stenu. Ostala som v šoku. Nech už bol Maroš akýkoľvek, agresívny nebol nikdy. Vstal, ešte mi medzi dverami stihol povedať, nech už radšej nerozmýšľam a odišiel do izby. Ponuku do firmy som nakoniec odmietla.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Otec matku celé roky podvádza – a ona s tým nič nerobí!
Po dvoch týždňoch Maroš za mnou prišiel. „Začnem chodiť na týždňovky do Olomouca. Evidentne ti nestačí, koľko nosím peňazí do rodinnej pokladne. Ale zas, čo sa čudujem. Nikdy si nebola z tých, čo sú vďační za to, čo majú a nemusia ani prstom pohnúť.“ Prestala som počúvať po prvej vete. V kútiku duše som skákala od radosti. Konečne budem mať aspoň aký taký pokoj od Maroša. Samozrejme to by nebol on, keby aj z tejto situácie nevyšiel ako ten dobrý a ja ako tá najhoršia. Bolo to hrozné obdobie, keď ma vlastný syn skoro nenávidel za to, že posielam ich ocka do cudziny, aby sme mali viacej peňazí. Lebo s týmto príhovorom sa Maroš so svojimi deťmi lúčil každú nedeľu, o čom som nemala najprv ani potuchy.
Maroš vydržal v Olomouci pol roka. Nezniesol, že ma nemal pod dohľadom. Ja som s ním vydržala ďalších pätnásť rokov. Teda aby som bola presná, ešte stále to vydržiavam, aj keď len formálne. Moje city otupeli dávno. Na rozvod už ani nemyslím. kedysi som sa bála, čo s dvomi malými deťmi budem sama robiť – a dnes? Maroš si svoju posadnutosť poriadkom a pravidlami vybíja na svojich chudákoch zamestnancoch a mne dá zväčša pokoj. A nemám nikoho za kým by som mala ísť. Zvykneme sedávať s mojou pätnásťročnou Ninou na balkóne a bavíme sa o mužoch. Svojho otca veľmi v láske nemá. S najväčšou vážnosťou mi hovorí, ako by si nikdy nenechala pokaziť život, ako som si ho nechala ničiť jedným chlapom ja. Keď ona bude mať manžela, pekne si ho vychová hneď od začiatku. Musím sa pousmievať. Vidno, že je to moja dcéra. Úprimne dúfam, že pri výbere partnera bude mať väčšie šťastie ako ja.
Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uveďte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!
Čo by ste poradili našej čitaťeľke z pravdivého príbehu? Napíšte do diskusie a vyhrajte víkendový pobyt alebo niektorú z ďalších cien v našej súťaži. Nezabudnite uviesť platný email.
Zdieľať na