Pravdivý príbeh: Som čiernou ovcou právnickej a lekárskej rodiny

Žena

gettyimages

Vyrastala som v bohatej a uznávanej rodine, v ktorej mal každý tituly pred menom i za menom. V našej rodine ste sa mohli vybrať len po dvoch koľajach. Prvá bola kariéra právnika, druhá lekára. Tretia možnosť u nás neexistovala.

Bola som z troch detí najmladšia. Keď som sa narodila, moji staršia bratia už drali gymnaziálne lavice. Moja mama ich nazývala „slniečka,“ pretože vyhrávali všetky olympiády a na ich vysvedčení sa neobjavila ani jedna dvojka. Nemali však kamarátov, nechodili von, len celé dni strávili s nosom zapichnutých v učebniciach. Martin sa stal lekárom a Juraj právnikom. Rodičovské kontakty im pomohli naštartovať takú kariéru, o ktorej sa ich rovesníkom mohlo len snívať.

Avšak ja som bola z absolútne iného cesta. Radšej som behala po vonku s partiou chlapcov, s ktorými sme podnikali rôzne výpravy. Vždy som sa vrátila celá ufúľaná, no vyslovene šťastná. Moja dokonalá matka z toho dostávala infarkt. Zakaždým. Myslela si, že ma škola dá do laty, ale našťastie sa to tak nestalo.

Náš tip na zaujímavé podujatie: Adam Ďurica a hostia – akustické koncerty

Stretla som sa tam na tú dobu s nezvyčajne chápavou učiteľkou, ktorá si všimla, ako pekne kreslím. Snažila sa ma čo najviac podporiť, i keď som zaostávala v klasických predmetoch. Základnú školu som skončila s trojkami, čo obaja moji rodičia brali ako neskutočnú hanbu. Napriek tomu ma silou-mocou tlačili na gymnázium, na ktoré som jednoducho nemala. Ani ma to netrápilo. Vedela som, že slnko nesvieti len na právnikov a doktorov. Na gymnázium som nakoniec nastúpila, pretože ak máte správne kontakty, skutočne sa dostanete kdekoľvek.

Nebola som však šťastná. Miesto toho, aby som dávala pozor na hodinách fyziky či chémie, som si kreslila. Na polroku mi hrozilo prepadnutie z viacerých predmetov. Vedela som, že takto nezmaturujem. Nepomohol ani krik rodičov, ani dohováranie, ani domáce väzenie.

Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky

Nakoniec som sa obrátila na triednu učiteľku, ktorá mi poradila strednú priemyslovku zameranú umeleckým smerom. Rodičia najprv nechceli počuť o mojom prestupe, no keď som im povedala, že inak sa nebudem vôbec učiť, nakoniec ustúpili.

Tam mi štúdium išlo oveľa ľahšie. Hneď som mala oveľa lepšie výsledky, najmä z odborných predmetov. Rada som tvorila, či už z dreva, kameňa alebo z kovu. Po skončení školy som si našla prácu v malej galérii, v ktorej som dostávala minimálny plat. Odmietla som ísť na vysokú. Rodičia sa za mňa hanbili a všade vraveli, že sa do školy ešte vrátim, len som si dala odklad. Všetci však vedeli, že to nie je pravda. Som rada, že sa mi podarilo prekonať svoj strach a kráčať vlastným životom. Som šťastná, aj keď moje meno nezdobí žiaden z titulov. Moja mama, hoci je už dôchodkyňa, to však doteraz nevie prijať. Aj moje deti sa snažila nalákať na právnickú či lekársku kariéru. Našťastie tie majú vlastnú hlavu a nenechajú sa zmanipulovať.

Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: DN, gettyimages

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close