V dnešnej spoločnosti sa aktívne propaguje neustále reptanie na učiteľky. Viem o tom, lebo to sama zažívam na vlastnej koži. Učím takmer 30 rokov a môžem konštatovať, že postavenie učiteľov sa prudko zmenilo. Dnes sme my tí, ktorí môžu za zlé známky detí, ich nepripravenosť, málo financií v školstve, jednoducho za všetko. Napriek tomu by som svoju profesiu nemenila. Našťastie medzi deťmi sa ešte stále nájdu také, ktorí stoja za tú námahu.
Volám sa Zuzana a som obyčajnou učiteľkou v jednej zo základných škôl. Je dosť veľká, no ešte stále si pamätám svojich študentov po mene. Učím fyziku a matematiku, asi tie najneobľúbenejšie predmety na škole. Učenie nie je náročné, oveľa zložitejšia je práca so žiakmi či ich rodičmi. Tým čoraz viac chýba kritický pohľad na ich potomka a v učiteľovi si hľadajú hromozvod svojich frustrácií a problémov.
Nevadí. Viem sa ozvať a nastaviť rodičom hranice. Pretože som si v praxi neraz uvedomila, že netreba vychovávať deti, ale ich rodičov, ktorí akosi zabudli na to, že dieťa potrebuje pozornosť. Nie tablet, smartfón a neustále zapnutý televízor.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Dcéra nám prerastá cez hlavu, s manželkou sa hádame pre výchovu
Osobitnou kategóriou rodičov sú podnikatelia, ktorí sú presvedčení o tom, že peniaze a známosti spravia z ich dieťaťa génia. Našťastie to na našej škole funguje úplne inak. Deti sa musia učiť. Riaditeľka je veľmi háklivá na korupciu a v priebehu rokov už neraz vymenila nejedného z neskúsených kolegov za to, že zlepšil hodnotenie žiaka na základe podsunutej obálky. Viem, že rodičia, ktorí sú finančne za vodou, sa na nás, učiteľov, pozerajú zhora.
Za pár stoviek sa snažíme deti naučiť niečo múdre, pričom máme za ne plnú zodpovednosť. Mne to nevadí. Nezmením nikoho názor na obyčajnú učiteľku fyziky a matematiky, ktorá je navyše starou dievkou. Môžem však zmeniť pohľad na deti. Ak to s nimi vzdali rodičia, my, učitelia sme jediní, ktorí to nemôžu urobiť.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
V chvíľach, keď som sa na to všetko chcela vykašľať (pretože každý učiteľ to raz za čas prežíva), som si spomenula na deti. Nejedno z nich sa mi prihovorí aj po rokoch, čo vyšli z našej základnej školy. Jedna žiačka, Laura, mi napísala list, v ktorom mi píše, že som pre ňu bola vždy viac ako mama. Keď dostala prvú menštruáciu, prišla za mnou, nie za mamou. Chlapci sa so mnou radia v ľúbostných veciach a to napriek tomu, že nemám partnera. Ak mám možnosť aspoň jedno dieťa inšpirovať a jeho život zmeniť k lepšiemu, určite má moja práca zmysel.
Nie všetci rodičia si uvedomujú, že pre ich deti je kľúčová pozornosť. Nepotrebujú drahú elektroniku, luxusné dovolenky, značkové oblečenie. Potrebujú rodičov, ktorí sa ich naučia počúvať. Neraz zlé správanie detí nie je ničím iným, než zúfalým volaním o pozornosť. O deti sa treba starať. Sú totiž generáciou, ktorá vytvorí našu budúcnosť.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na