Pravdivý príbeh: Stala som sa len náhradou za mŕtvu sestru, neprajem to nikomu

Žena

gettyimages

Napriek tomu sa smrť mojej staršej sestry, ktorú som nikdy nepoznala, nado mnou vznášal ako mrak. Nesmútila som za ňou. Ani sa to nedalo, zomrela ešte skôr, než som sa narodila. Volala sa Tereza, rovnako ako ja, a nečakane zomrela, keď mala 15 rokov. Zrútila sa v Tatrách zo skaly a mama to takmer neprežila. Dlho sa …

Napriek tomu sa smrť mojej staršej sestry, ktorú som nikdy nepoznala, nado mnou vznášal ako mrak. Nesmútila som za ňou. Ani sa to nedalo, zomrela ešte skôr, než som sa narodila. Volala sa Tereza, rovnako ako ja, a nečakane zomrela, keď mala 15 rokov. Zrútila sa v Tatrách zo skaly a mama to takmer neprežila. Dlho sa snažila poprieť jej smrť, aj jej izbu nechávala nedotknutú. Správala sa tak, akoby Tereza odišla len na dlhšie prázdniny. Stále ju čakala.

Keď si po pár mesiacoch skutočne uvedomila, že Tereza sa už nikdy nevráti, zvolila inú taktiku. Rozhodla sa, že ju nahradí. Otehotnela a po deviatich mesiacoch som prišla na svet ja, tá druhá Terezka, ako ma s obľubou volali. Od detstva som počúvala o Terezke, ktorá bola krásna, milá, pokojná a ktorá stanovila latku poslušnej dcérky tak vysoko, že mne sa ju nikdy nepodarí preskočiť. Svoju mŕtvu sestru som doslova neznášala. Nikomu som sa nemohla vyliať zo svojich negatívnych pocitov, pretože by to brali ako rúhanie.

Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Matka miluje iba moju sestru, ja som jej asi úplne ukradnutá

Sestrin tieň ma prenasledoval po dlhé roky. „Naša Terezka by nikdy nedostala trojku z fyziky.“ „Naša Terezka vedela piecť tú najlepšiu bublaninu.“ „Naša Terezka…“ Bola jednoducho naj! Nikdy nezabudnem, ako ma mama vykričala, keď som vstúpila do jej detskej izby, ktorá sa premenila na múzeum. Tá izba bola iba pre ňu, ja som sa musela uspokojiť s malou izbietkou na vrchnom poschodí.

Prešla som si kadečím, hnevala som sa na mŕtvu sestru, rodičov, všetkých, no až v dospelosti som pochopila, že hnev mi nepomôže. Bola to nešťastná reakcia mojej mamy, ktorá sa nemohla zmieriť s tým, že stratila milovanú dcéru. Nemohla som sa hnevať ani na Terezu, pretože tej sa už určite netýkal celý ten rozruch, ktorý vznikol po jej tragickom odchode.

Keď som oslavovala 25. narodeniny, povedala som si dosť. Nechcela som viac žiť v tak nezdravom prostredí. Mamu som poslala na dva týždne do kúpeľov, pričom v otcovi som našla výborného spojenca pre môj odvážny plán. Najprv bol proti, ale keď som mu vysvetlila, že už ďalej nevládzem, pochopil ma. S otcovou pomocou sme vyhodili všetko z Terezinej svätyne. Obrázky, denníky, knihy, oblečenie aj posteľ. Potom som zavolala majstrov, ktorí vymaľovali izbu na bielo, opravili dlážku a pomohli mi s nábytkom.

Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky

Z izby sa stala útulná knižnica, v ktorej som sa cítila dobre. Za dva týždne v našom veľkom dome nebolo po „našej Terezke“ už ani stopy. Ostala po nej vlastne len jedna fotografia, z ktorej sa na nás usmievalo sympatické dievča s ofinou ostrihanou nakrivo. Úplnú radosť z dobre vykonanej práce mi snáď hatil len strach z matkinej reakcie.

Keď prišla z kúpeľov, ako prvé išla do Terezkinej izby. Ihneď pred dverami, ktoré boli vymenené, sa zháčila. „Čo ste to urobili s mojím dievčatkom?!“ kričala na nás. Otec ma len objal okolo pliec, aby mame ukázal, že sme v tom spolu. Mame sa zmena nepáčila. Nervovo sa zrútila a nadávala nám, že sme jej zabili dcéru.

Otec, ktorý nikdy toho veľa nenahovoril, sa však ozval: „A to si chceš zabiť aj druhú? Žiť sa má pre živých a nie pre mŕtvych.“ Mama stíchla. Po tých slovách však začala konečne chodiť na terapiu, ktorá jej pomohla spracovať obrovskú bolesť. Odvtedy pochopila, že ja som ja a nie mŕtva sestra. Konečne ma začala vnímať ako individuálnu bytosť. I keď jej to trvalo neuveriteľných 25 rokov.

Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: ST, gettyimages
Odporúčame