S bratom sme boli ako Jing a Jang. Ja som bola v rodine vždy tá ukecaná, veselá, všade ma bolo plno. Miro bol naproti tomu vždy ten tichší, utiahnutejší. Bol odo mňa starší o štyri roky, ale niekedy som mala pocit, že ja sa starám o neho, akoby on mal dávať pozor na mňa.
Aj keď bol brat introvert a veľa toho nenahovoril, o kamarátov núdzu nemal. Veľa čítal, zaujímal sa o všetko možné. Chlapci z ulice ho obdivovali za to, čo všetko vie. Keď som mala desať rokov, otca preložili do hlavného mesta. My ako rodina sme išli s ním. Nastúpila som na osemročné gymnázium, Miro na klasické gymnázium, ktoré bolo hneď vedľa.
Zatiaľ čo ja som do nového kolektívu bez problémov zapadla, Miro zakúsil, aké vedia byť deti zákerné. Jeho stredoslovenský prízvuk a iný spôsob obliekania sa stali terčom spolužiakových uštipačných poznámok a žartov. Brat sa čoraz viac začal uťahovať do seba. Odmietal chodiť odpovedať k tabuli, a keď aj išiel, tak nič nepovedal. Bál sa posmechu od spolužiakov. Jeho prospech sa postupne zhoršoval. Naši rodičia si s ním nevedeli rady a boli nešťastní. Ich syn, ktorý mal voľakedy v škole najlepší prospech a vynikajúci všeobecný rozhľad, ledva prechádzal z ročníka do ročníka.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som asi slabá, celý život zostávam v nešťastnom manželstve
Jediný, komu sa Miro zdôveril, som bola ja. Vedel, že mne môže veriť a nebudem ho posudzovať. Priznal sa mi, že má problém fungovať medzi ľuďmi, ale nevie to vysvetliť. Nevie si predstaviť, že by mal niekoho o niečo požiadať, zoznámiť sa s niekým novým, či nebodaj rozprávať nahlas pred skupinou. Bojí sa že by si ho ostatní doberali alebo kritizovali ho. Pri takých príležitostiach sa mu začne ťažšie dýchať a cíti, že má zrýchlený tep. Naveľa naveľa som brata prehovorila, aby sa zdôveril mame a otcovi. Tí ho zobrali k lekárovi, ktorý potvrdil, čo sme si mysleli. Miro sa naozaj bál ľudí a nedokázal s nimi normálne fungovať, mal istý druh sociálnej fóbie.
Môj brat sa však diagnóze bránil. „Nie som žiaden prípad pre cvokára! Proste nemám rád davy ľudí, to je celé,“ rozčuľoval sa. Lekár mu predpísal lieky, ktoré Miro bral, ako mu to vyhovovalo. Postupne sme vyskúšali aj psychoterapiu. Brat ju uvítal s o trocha väčšou dôverou.
Roky plynuli a Mirovi sa striedali dobré obdobia s tými horšími, keď ani nevychádzal z domu a bavil sa len so mnou. Ja som však vedela, že tam niekde hlboko pod povrchom je môj brat, ktorého som za každú cenu chcela späť. Hovorí sa, že najmocnejším liekom je láska a odhodlanie z nej. Preto som sa rozhodla, že Mirovi vytvorím profil na zoznamovacom a diskusnom fóre na intenete. Aj keď sa spočiatku bránil, zvedavosť bola silnejšia. Páčilo sa mu, že sa môže baviť len s tým, kým chce, kedy chce a nikto sa na neho pritom nepozerá. Konečne aj Miro našiel svoju bútľavú vŕbu opačného pohlavia – volala sa Dáša. Ako som sa neskôr presvedčila, hlučná, energická a veselá osôbka. Pripomínala mi mňa. Brata som niekedy zo žartu podpichovala, že možno preto si ju vybral. Bola od neho o tri roky staršia, už rozvedená s malou dcérou. S Mirom sa postupne spoznávali a začali si dokonale rozumieť.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Čo robiť? Manželka trpí depresiami a chcela sa zabiť!
Na šesdesiate narodeniny našej mamy pripravil Miro všetkým prekvapenie. S Dášou sa spolu zasnúbili a rozhodli sa si nájsť spoločné bývanie. Veľmi som sa potešila. Pridaná hodnota bola, že konečne nebudem musieť zvedavým kamarátkam a známym vysvetľovať, prečo môj starý brat býva stále s rodičmi.
O dva roky bola veľmi malá a skromná svadba. Miro vedel, že Dáša je jeho prvá a asi aj posledná láska jeho života. Vedela o jeho chorobe. Vedela tiež, ako sa k nemu správať, keď sa mu až tak nedarilo fungovať s okolím. Kvôli Mirovi začala diaľkovo študovať psychológiu.
Miro s Dášou spolu prežili sedemnásť rokov. Hovorí sa, že mužov v strednom veku chytí druhá puberta. U nás túto úlohu prevzala Dáša. Miro mi jedného dňa zavolal. Prosil ma, nech k nemu rýchlo prídem. ,,Ponáhľaj sa, dobre?” v hlase som počula zúfalstvo. Nedokázala som si predstaviť, čo sa stalo. Keď som prišla, Miro vyzeral hrozne. Oči červené od plaču, celý sa triasol. ,,Dáša ma chce opustiť.” Neverila som vlastným ušiam. Vyzerali spolu, že im nič nechýba. ,,Má pocit, že sa so mnou udusí. Chýba jej v živote viac vzrušenia,” súkal zo seba po častiach brat. V tú noc som ho zobrala spať k sebe domov. Na ďalší deň som Dáši zavolala. Najprv sa so mnou nechcela ani stretnúť, napokon súhlasila. Potvrdila mi to, čo mi deň predtým povedal Miro. Nezabudla na perličku navyše. Je jej ľúto, čo sa stalo, ale stretla niekoho, pri kom má pocit, že opäť žije.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Nevesta nás neznáša, skrýva pred nami aj našu vnučku!
Mirovi sa zrútil svet. Nielen jeho vnútorný, ale doslovne celý. Dáša bola celé tie roky jeho rukou, okom, ústami s vonkajšm okolím. Nepomohli Mirove a už vôbec nie moje prosby. Dáša požiadala o rozvod. To smutnejšie však ešte len prišlo. Dáša chcela polovicu bytu, v ktorom bývali. Potrebovala peniaze na bývanie so svojím novým mladým amantom. Chceli sme ju z polky bytu najskôr vyplatiť, peniaze sme, žiaľ, nezohnali. Byt sa napokon predal a peniaze si rozdelili.
Neviem ako to Dáša spravila, ale opantala Mira natoľko, že aj po rozvode jej polovicu svojich peňazí požičal. Možno dúfal, že sa k nemu Dáša vráti. Nevidel však už ani ju, ani svoje peniaze. Z toho, čo mu zvýšilo si nové bývanie dovoliť nemohol. Prenájom tiež neprichádzal do úvahy. Všetko by to aj tak muselo byť v mojej réžii. Navrhla som preto bratovi, nech ide bývať ku mne. Kým sa dá dokopy. Vedela som, že to tak skoro nebude. Nemýlila som sa. Už sú tomu skoro dva roky. Brat ostal ešte uzavretejší, ako bol pred zoznámením sa so svojou ženou, ale verím, že opäť nájde cestu medzi ľudí.
Poznáte podobný príbeh aj vy? Ako sa skončil? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie a vyhrajte víkendový pobyt alebo inú z cien v našej súťaži. Nezabudnite uviesť platnú emailovú adresu.
Zdieľať na