Svojich dvoch synov som vychovala sama. Kým starší bol vždy odvážnejší a samostatnejší, mladší Marek bol na mňa dosť naviazaný. Keď sa dostal na vysokú školu do mesta vzdialeného štyristo kilometrov od domova, nebola som nadšená. Aj Marek bol na jednej strane rád, že pôjde študovať, čo ho naozaj bavilo, na strane druhej sa mu cnelo za domovom. Po štúdiu mal v pláne vrátiť sa domov a nájsť si niečo tu. Po skončení informatiky si svoj pobyt predĺžil. Zamestnávateľ, kde popri škole brigádoval, mu ponúkol trvalé miesto. Prijal ho a o pár rokov neskôr si našiel aj priateľku.
Petra bola typické mestské dievča z paneláka. Robota okolo domu jej smrdela, za to veľmi rada hovorila ostatným, čo a ako majú robiť. Aspoň taký som z nej mala pocit, keď ju Marek prišiel predstaviť ku mne domov. Pracovala ako manažérka v Marekovej firme na oddelení, ktoré ani neviem čo znamenalo. Marekovi sa Petra veľmi páčila a mal ju rád. Povedala som si, že ak môj syn je s ňou šťastný, musím ju prijať aj ja.
Náhoda zariadila, že Petra prišla náhle o prácu. Nové miesto si nemohla nájsť. Keď povedala koľko má rokov a je stále bezdetná, nikto nechcel riskovať, že o rok im odíde na materskú. Bola pravda, že sa o dieťatko s Marekom v tej dobe aj pokúšali. Navyše sa synovi naskytla príležitosť ísť pracovať priamo do nášho okresného mesta. Marek Petru uprosil a o pár týždňov sa už sťahovali ku mne. Bola som šťastná, že budem mať syna opäť nablízku. Aj keď spolužitia s Petrou som sa trocha obávala. Oprávnene.
SÚŤAŽ: Poraďťe sa s čitateľmi a vyhrajte zájazd do kúpeľov či dobrú knihu
Petrin manažérsky talent sa rozvinul naplno už pár dní od ich príchodu. Nepáčilo sa jej, že používam drevené varechy. Donútila Mareka ich vymeniť za silikónové. Kdesi čítala, že je to oveľa hygienickejšie. Ak má priviesť na svet jeho dieťa, musí mu zabezpečiť dokonalé podmienky. To isté platilo aj na hrnce, do kúpeľne sme mohli kupovať len dva druhy mydla (nie práve najlacnejšie), prášok na pranie som mohla používať zas len ten, ktorý vybrala a schválila Petra. V jej réžii nefungovali len veci, ale aj Marek. Diktovala mu všetko čo a ako má robiť a poprepletala to telefonátmi, či už tak urobil.
Našťastie skôr, ako sa naše čoraz častejšie hádky kvôli fungovaniu domácnosti mohli rozvinúť do odchodu mňa alebo Petry, do roka sme mali dom prestavaný na dvojgeneračný model. Stihli sme to všetko akurát do príchodu na svet mojej prvej vnučky Dášky.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Mysleli sme, že dcéra má ideálny vzťah – a namiesto toho toto!
Aj vzťah s Petrou sa na chvíľu upokojil. Žiaľ len dovtedy, kým opäť nastúpila do práce. Dáška mala ešte len dva roky, ponúkla som sa, že s ňou ostanem rok doma. Bola som už na dôchodku. Urobilo by mi radosť starať sa o vnučku. Petra najprv nesúhlasila, chcela dať malú do jasieľ. Napokon ju Marek prehovoril. Keďže som sa sama ponúkla, snažila som nepripúšťať si príliš k telu, ako mi Petra stále počas dňa zadávala úlohy a diktovala, čo a ako mám robiť. Kedy som dala Dášku spať, čo jej mám obliecť, keď pôjdeme von, čo jej mám navariť. Postupom času som rezignovala. Nechcela som, aby sa s Marekom odo mňa odsťahovali. Párkrát mi to naznačila. Viem, že by Mareka možno aj prehovorila. Bola som rada, že žijeme so synom pod jednou strechou.
Keď Dáška nastúpila na základnú školu, dostala svoj prvý mobilný telefón. Kto tento nástroj vymyslel, musel byť rovnako posadnutý kontrolovaním ostaných ako moja nevesta. Svojej dcére sa ozývala párkrát za deň. Aby nezabudla, kedy kde má aké krúžky, čo si má vziať na seba a dokola to isté.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Neverní nie sú len muži, ženy vedia byť tiež poriadne potvory
Lenže prišlo na moje slová a Dáška si začala sladkosti kupovať tajne. Prišlo sa na to, keď zabudla obaly od čokolád vo svojej školskej taške. A nebol to jeden obal od keksíku, ale asi desať obalov od rôznych sladkostí za dva dni. Nechcela som hovoriť, že som to hovorila, ale najľahšie dosiahnuť, aby niekto niečo robil je tak, že mu to zakážete. A deti nie sú výnimkou.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Nevesta nás podrazila – pripravila nášho syna o byt
Veľakrát som sa čudovala Marekovi, ako môže s takou ženou fungovať. Povedal mi, že mu to vyhovuje. Celý deň sa vŕta v počítačových programoch, potrebuje niekoho, kto ho nasmeruje, čo kedy má robiť. Obávam sa, že Dáška bude podobná. Nie preto, že by bola celý deň taká zaneprázdnená. Jednoducho preto, že si až príliš zvykne na to, že jej niekto hovorí, čo kedy a ako má robiť. Nechcem, aby z vnučky vyrástla nesamostatná žena, ktorá si bez poverenia od mamy nebude vedieť ani odkrojiť krajec chleba. Ale čo môžem robiť? Keď niečo poviem, hneď je oheň na streche a je zo mňa „klasická“ svokra. Tak som väčšinu času ticho, ale keď je Dáška so mnou, nechávam veľa vecí aj na jej vlastnú hlavu. Nech si aspoň trošku zvyká.
Ako by ste situáciu riešili vy? Poznáte podobný príbeh? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na