Môj muž mal od krásavca poriadne ďaleko. Ani keď bol v najlepších rokoch, nebolo na ňom nič príťažlivé. Zatiaľ, čo ja som vždy medzi rovesníčkami svojou výškou poriadne vytŕčala z radu, Ferko sa výškovo nedotiahol ani na šedý priemer. Kríval od narodenia, ani na vojnu ho nezobrali, pretože bol podľa posmešných slov doktora typickým príkladom toho, ako nemá vyzerať vojak. No pre mňa bol tým najlepším mužom na svete. Vedela som, že práve s ním chcem zostarnúť. A to sa mi aj podarilo…
Po skončení vysokej školy som sa zamestnala v rodnej dedine. Na základnej škole sa práve uvoľnilo miesto učiteľa a ja som ho s radosťou prijala. Za rok som dostala v školskej bytovke jednoizbový byt. Nič mi k šťastiu nechýbalo. Chlapa som nehľadala. Videla som okolo seba až priveľa nefunkčných vzťahov a ja som nechcela ísť v podobných šľapajach. Okrem toho stále do mňa dobiedzal Miro. Mladý starosta, navyše krásavec, ktorý sľuboval, že ma bude na rukách nosiť. Ani to som nepotrebovala.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Na škole som zažila románik snov, začala som si s vlastným učiteľom
Veľmi ma prekvapilo, keď ma jedného dňa v schránke čakal list. Podľa adresy odosielateľa bolo zrejmé, že je z opačného kúta Slovenska. Ihneď som list otvorila, písal mi akýsi Fero, podľa jeho slov obyčajný muž, ktorý nechce nič viac, nič menej, než s niekým zdieľať svoj zmysel pre poéziu. „Odkiaľ to vie, že poézia ma tak zaujíma?“ Čudovala som sa. Na druhej strane, Fero bol dostatočne ďaleko na to, aby chcel odo mňa niečo viac a tak ohrozil môj dobrovoľný život starej dievky.
Písali sme si dva roky. Neuveriteľne dlhý čas, počas ktorého som si k nemu vytvárala citovú väzbu. Fotografiu mi nechcel poslať, pretože sa hanbil za to, ako vyzerá. „Čo máš tri oči a tri uši?“ Doberala som si ho. Odpoveďou mi bol list, v ktorom mi písal o tom, že má obrovský strach. Z toho, že keď ho uvidím naživo, nebudem viac chcieť mať s ním kontakt. Trošku ma to urazilo, priznám sa. Naučila som sa nehodnotiť človeka podľa výzoru a myslela som si, že Fero ma pozná natoľko, že azda vie, že sa nezastavím len na povrchu.
Nakoniec som ja prvá prelomila ľady. Vybrala som sa na západ Slovenska a prekvapila ho priamo v robote. V hlave mi kolovali slová: „Ty, taká stará koza, čo si to chceš dokázať?! Vari si sa načisto zbláznila?“ Nie, nezbláznila. Len som si išla za svojím cieľom. Fero robil vedúceho predajne so zmiešaným tovarom. Ihneď som ho zbadala, skrčeného za pultom. Keď zdvihol zrak, vedel, koľká bije. Naozaj nebol typom muža, za ktorým by sa obzrela každá žena. Avšak na to, čo mal v očiach, nikdy nezabudnem. Tie predsa neklamú.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Užívala som si poza manželov chrbát, kruto sa mi to vypomstilo
Keď videl, že sa usmievam, usmial sa. Bolo vidno, ako mu zo srdca spadol obrovský kameň. „Rád ťa spoznávam,“ povedal placho. Pri káve si nadával do hlupákov, pretože videl, že nemalo zmysel tak dlho odkladať naše stretnutie. Po prvom stretnutí nasledovalo ďalšie a ďalšie, až ich bolo toľko, že sa nedali spočítať. Každý voľný víkend sme trávili spolu, i keď sme sa nevyhli poznámkam okolia. Boli sme pre nich žirafa a trpaslík, no netrápilo nás to. My s Ferom sme boli šťastní.
Bol to inteligentný, príjemný partner, ktorého som si zobrala za muža. Dlho mi nepovedal, ako ma vôbec našiel. Až na prvé výročie svadby sa priznal, že mu jeho fotografiu ukázal Miro, náš starosta, ktorý bol na vojne v meste, odkiaľ pochádzal Fero. Vraj sa v stavebninách hrdil, že ja som jeho frajerka. Adresu už nemal taký problém vypátrať. Dodnes sme šťastní, máme tri deti a tešíme sa z prvého vnúčaťa. Verím, že láska sa rodí postupne a pomaly. A najmä v to, že kto hľadá, ten naozaj nájde.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na