Pravdivý príbeh: To je matka – jedno dieťa miluje, na druhé si ani nespomenie

matka

profimedia.sk

So sestrou som vždy mala veľmi dobrý vzťah. Keď nám naši rodičia zanechali rodinný dom, rozhodli sme sa, že ho nebudeme predávať a deliť si peniaze. Pristavali sme ešte jedno poschodie, spravili samostatný vchod a dve rodiny sa mohli nasťahovať. Ja som ostala s manželom Adamom dolu, Majka s priateľom hore.

Takéto bývanie malo svoje výhody. Cez víkendy sme varili na striedačku, keď som zabudla kúpiť prášok na pranie, stačilo len zabehnúť zopár schodov nahor. Majka nám tiež pomáhala s naším prvým synom Tomáškom. Pomohlo jej to pripraviť sa, keď čakala svojho vlastného potomka.

Na prekvapenie nás všetkých, Majka čoskoro čakala dvojičky. Narodili sa jej dve dievčatá, Editka a Simonka. Neboli síce jednovaječné, každá však bola svojim spôsobom krásna. Edit bola celý jej otec. Husté ryšavé vlasy, pehy. Naopak Simča bola celá mama. Blondína s veľkými modrými očami. Na Maji bolo takmer od začiatku vidieť, že jej srdce patrí najmä nevinnej Simči. Snažila som sa ju ospravedlňovať, ale bolo to pre mňa nepochopiteľné. Nikdy som nemala pocit nerovnosti ani zo strany našich rodičov. S Majou nás mali rovnako radi. Samotná Maja však rozdiely medzi svojimi dcérami naozaj robila. Tento rozdiel sa prejavil najmä po odchode jej partnera. Ten sa venoval obom dievčatám narovnako. Keď sestru opustil, zdalo sa, že o Edit nikto nemá záujem.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Syna som chcela milovať, dnes ho však nenávidím


Keďže Maja nemala peňazí nazvyš, chceli sme jej trocha pomôcť tým, že sme jej dali oblečenie po Tomáškovi. Boli to síce samé modro, hnedo, zelené kúsky, pre deti však dobré. Aj tak zo všetkého do mesiaca vyrastú. Do tohto oblečenia však Maja navliekala len Edit. Simču sme v tom nikdy nevideli. Jej kupovala všetko ružové, fialové, s mašličkami, dievčenské. Zatiaľ čo Editka chodila ostrihaná na krátko, ako chlapec, Simonka mala vlasy dlhé. Jej mama ich zapletala do vrkočov, zdobila sponkami a čelenkami a rozplývala sa nad tým, aké je jej dievčatko krásne. Raz som sa jej na to priamo spýtala. Prečo sa snaží urobiť z Edity chlapca? ,,Ále, čo si. Editke veci po Tomášovi nevadia. Simona odmieta v tom vyjsť na ulicu, do škôlky by som ju nedostala.” Podobná odpoveď bola aj na otázku, ktorá sa týkala vlasov. “Skús rozčesať to jej husté nepoddajné ryšavé hniezdo. Nemožné. Určite je pre Editu lepšie, keď to má takto. A Simona má vlasy rovné, lesklé. Bola by škoda jej ich strihať.”

Veľmi som tomu neverila a snažila som sa Edit venovať pozornosť popri vlastných deťoch aspoň ja. Lásku a záujem matky však nie je jednoduché nahradiť. Problémy prišli na základnej škole. Zas bola Simonka tá, ktorá chodila na tanečnú, na klavír. Editka podľa svojej matky „na nič nemala talent“ a tak sa radšej po škole zavrela v izbe a čítala si. Mala však veľkú túžbu, aby si ju jej mama všímala takisto, ako jej sestru. Podarilo sa jej to – začala kradnúť svojím spolužiakom pomôcky a hračky. Prevalilo sa to, keď k nim prišla na návštevu ich  kamarátka. Za televízorom si všimla presne takú barbinu, aká sa stratila ich spolužiačke Nine. Maja sa išla prepadnúť od hanby pod zem, keď išla do školy vrátiť pobraté veci. Neviem, čo sa muselo odohrávať v tom malom detskom mozgu, prečo to spravila. Na jej mamu to však nemalo očakávaný efekt, presne naopak. Len sa jej potvrdilo, že sa oplatí investovať oveľa viac času aj energie do Simony. Z nej raz niečo bude, ako zvykla opakovať. To, že z Edit nebude nikdy nič nahlas hovoriť nemusela, všetkým bolo jasné, že si to myslí.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Som zúfalá, dcéra si našla partnera vo väzení!


V tom duchu sa odohrával aj výber strednej školy. Pre Edit obchodné učilište s maturitou, pre Simču gymnázium. Kombinácia nového prostredia a ľudí v Editinom okolí však spravila divy. Začala sa viac zaujímať o dievčenské veci a o módu. Nechala si narásť vlasy. Krásne, husté, ryšavé kučery. Pomaly, ale isto sa menila na mladú dámu. Kamaráti ju dokonca nahovorili, nech sa prihlási na ich školskú súťaž krásy. Pamätám si, ako u nás sedela a pyšne ukazovala diplom. Za druhé miesto. V tej dobe väčšinu času trávila u nás na prízemí. To mne sa zdôverovala so svojimi starosťami, tajomstvami, plánmi, nie vlastnej mame. Stali sa z nás kamarátky. Bolo mi ľúto, že Maja sa o ňu nezaujíma a o to viac som sa jej tento nedostatok snažila vynahradiť ja. Edit sa mi priznala, že po maturite sa chystá odísť do Anglicka.

Maja neprotestovala, ani ju to veľmi nezaujímalo. Najmä keď jej povedala, že peniaze na cestu a začiatok jej požičiame my s Adamom a ona si nemusí robiť starosti. Aspoň sa mohla naplno venovať plánovaniu čo najlepšej budúcnosti pre Simonu. Vybrala, že po maturite pôjde študovať právo. Simča sa tam dostala až na druhý krát a ani sa jej na tej škole nepáčilo. Skúšky robila len tak tak. Jej mama však nechcela ani počuť, že sa na právo vykašle. Veľakrát sme so ženou počuli, ako sa doma hádajú. Simča dokonca chcela odísť za Edit do Anglicka. “To nech ťa ani nenapadne, počuješ. Nepiplala som sa s tebou toľké roky, aby si potom drhla niekde riad po papalášoch.” To, že Edita už dávno riad neumývala, ale stala sa z nej asistentka manažéra reštauračnej časti hotela, vlastne ani nevedela alebo nechcela vedieť. Edit sa aj tak ozývala hlavne mne a Adamovi. A Maja ani nejavila extra záujem o to, čo jej dcéra v cudzine robí. Stačilo, že jej raz do mesiaca poslala šek na pár eur na prilepšenie.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som pustila za hranice, vrátila sa tehotná!


O rok dievčatá oslávia tridsiatku. Simona stále býva s mamou, právnička z nej ešte nie je. V štvrtom ročníku si musela dať pauzu a začať odznova. Chýbalo jej veľa skúšok. Edit sa chystá tento rok na Slovensko. Našla si v Londýne priateľa a plánujú svadbu. V telefóne mi medzi rečou povedala, že by svoju mamu najradšej na svadbu ani nepozvala. Je mi to ľúto, ale ani sa jej na druhej strane nečudujem. Všetko, čo dosiahla, si zaslúžila svojím odhodlaním a pevnou vôľou. Na matku sa, žiaľ, spoľahnúť nikdy nemohla.


Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uvedte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!

Zdroj: profimedia.sk, sita, AR
Odporúčame