Neviem prečo, ale už dlhšiu dobu cítim, že by som sa mal podeliť so svojou životnou skúsenosťou. Som pomerne mladý človek a už od malička som aktívne športoval, dokonca som sa aj pravidelne zúčastňoval celoslovenských súťaží, v ktorých som dosahoval vynikajúce výsledky. Bol som oddaný športu celým svojím „ja“. A možno aj preto sa to stalo.
Čo sa stalo? Prišlo zranenie trvalého typu, ktoré mi absolútne nedovoľovalo venovať sa ďalej aktívne akýmkoľvek náročnejším športom. Bol som príliš mladý a znášal som to veľmi zle. Pohltila ma beznádej a smútok. Tým, že sa aktívny šport vytratil z môjho denného života, mal som zrazu množstvo voľného času na vyvádzanie kadejakých hlúpostí.
Pár mesiacov po ukončení „kariéry“ som sa začal kamošiť s tými nesprávnymi ľuďmi, začal som popri nich fajčiť a piť. Čoskoro bol zo mňa tuhý fajčiar a pravidelný konzument alkoholu a to som ešte nemal ani osemnásť. Postupom času som sa dostával do stále horšej a horšej spoločnosti, ale odmietal som si to uvedomiť. Stále som v sebe dusil smútok a sklamanie, aj keď som si to nevedel úprimne priznať, bolo to ukryté niekde hlboko v mojom podvedomí. Na strednej škole som začal s mäkkými drogami, ktoré ma posúvali čoraz k „vyberanejšej smotánke“. Neostalo to len pri nejakej tej „tráve“, napredoval som pomerne rýchlo, nanešťastie tým nesprávnym smerom.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Môj muž miluje alkohol – mám s ním zostať alebo nie?
Po pár rokoch života v skreslenej realite, som začal premýšľať o tom, prečo vlastne robím to čo robím a či to ešte chcem ďalej robiť. Začal som postupne obmedzovať tie najhoršie radovánky, ktoré som si zvykol dopriať, ale s niektorými vecami som asi potreboval pomoc, lebo to nešlo tak ľahko ako by som chcel. Tá pomoc prišla sama, aj keď nie v takej podobe, ako som by som mohol očakávať.
Jedného krásneho rána po presedenom večeri v zafajčenom bare som sa zobudil na to, že sa neviem nadýchnuť a že ma pichá v rebrách. Musel som sa vlastne nútiť dýchať. Okamžite som spanikáril a začal maratón po našich „kvalitných“ zdravotných pracoviskách. Po návšteve všeobecného lekára som bol hospitalizovaný na internom oddelení. Tam si ma tri dni preklepávali (medzi tým sa môj stav vôbec nezlepšoval) a vlastne nič nezistili. Bol som teoreticky úplne zdravý človek. Keď už som nevedel kvôli týmto problémom ani spať, povedal som si: „A je to tu, to je môj koniec, je so mnou amen“. Avšak ani zďaleka to nebol koniec.
Po pobyte v nemocnici som začal totálne abstinovať, nedotkol som sa ničoho nezdravého. Po pár týždňoch, keď sa mi hlava trochu vyčistila, moje problémy ustali a ja som mal veľa času premýšľať o tom, čo sa vlastne stalo. Tým, že som sekol so všetkými zlým, som sa chtiac či nechtiac prestal stretávať s deväťdesiatimi percentami svojich niekdajších „priateľov“. Bolo to dosť depresívne, keď som zistil, že nie je vlastne nikto, kto by ma prišiel navštíviť do nemocnice.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Syn spáchal samovraždu – a nik nevie prečo
Moje zdravotné problémy sa však neskončili, okrem depresií som niekoľko dní až týždňov mával silné závraty a zťažené dýchanie. Tak som sa vybral k neurologičke, ktorá naordinovala EEG, vyšetrenie mozgovej aktivity. Výsledok bol taký, že daný nález na mozgu bol „abnormálny“ a vraj to nevyzerá dobre a mohlo ísť o niečo vážne. V tej chvíli sa mi po niekoľkýkrát za uplynulých pár týždňov zrútil celý svet. Prežíval som muky, ktoré sa nedajú prirovnať k nijakej fyzickej bolesti. Asi týždeň som čakal, kým prídem na poradie v nemocnici na CT vyšetrenie mozgu. Keď konečne nadišiel ten čas, bolo to rýchle a hneď som sa aj dozvedel, že je to úplne normálny nález na mozgu.
Bolo to ako druhýkrát sa narodiť. Dnes už ubehlo viac ako polroka od hospitalizácie, žijem tak zdravo ako najlepšie viem (nepijem, nefajčím, nedrogujem), snažím sa športovať aj keď to nie je stopercentné. Stále ma stretávajú rôzne zdravotné problémy, ktoré doktori len s obrovskými ťažkosťami skúšajú logicky vysvetliť, avšak beriem to už trochu z inej strany. Všetko zlé je na niečo dobré a v mojom prípade som dosť veľa „vecí“ stratil, ale na druhej strane som toho dosť veľa aj získal, aj keď sa to nedá vystaviť do poličky tak, aby to všetci videli.
Poznáte podobný príbeh aj vy? Napíšte svoje skúsenosti do diskusie alebo nám ho celý pošlite na plnielanu @plnielanu.sk a prečítajte si ho v tejto sekcii možno už nabudúce.
Zdieľať na