Pravdivý príbeh: Ubližoval som druhým a chvastal sa, príučku mi dal až dedinský blázon

Muž v strednom veku sedí vonku, podopiera si hlavu a pôsobí sklesnuto

Dostal som lekciu, ktorá zmenila môj pohľad na život (Foto: Gettyimages)

Rád sa vraciam do rodnej dediny, i keď od nej bývam stovky kilometrov. Snažím sa však zariadiť si prácu a všedné povinnosti tak, aby sa mi toto miesto podarilo navštíviť aspoň raz za rok. Len čo ju zazriem na obzore, vynoria sa mi staré spomienky. Medzi nimi aj ponaučenie od miestneho hlupáčika Piťa, ktorý mi pred rokmi dal poriadnu príručku. Tak mi treba!

V mladosti asi každý z nás povyvádzal množstvo hlúposti. Ja som nebol výnimkou. Naopak, robil som toľko neplechy, že otec na mne dolámal nejednu palicu. Zapálil som susedom senník, z ktorého sa im chytil dom. Kradol som hrušky, aj žuvačky, dokonca som spolužiačke ukradol svätý obrázok. Mama plakala, otec ma bil. Čím viac som však od neho dostával zauchá, tým väčší vo mne rástol odpor. Nakoniec som sa predsa len zobudil. Piťo, človek, od ktorého som to očakával najmenej, mi ukázal, kde je sever.

Nikdy nezabudnem na ten deň. Zavolal som partiu siedmakov, ktorých som prerastal o hlavu. Bol som prvák na učňovke, oni len mladé uchá, ktoré ma museli počúvať. Vybudovať si u nich autoritu bola malina. Za mušku sme si zobrali Piťa. Štyridsiatnika, vysokého ako hora, ktorý navždy ostal na úrovni malého dieťaťa. Boh mu dal chromozóm navyše, no jeho stará matka sa ho nevzdala. Vodila ho všade so sebou, pričom sa stal neoddeliteľnou atrakciou našej dediny, bez ktorej by to nebolo ono.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Moja mama sa tvárila ako svätica, nakoniec mi škaredo podrazila kolená


S chlapcami sme sa stretli pred krčmou. Príjemný letný večer, na konci dediny stará chalupa, v ktorej bývala stará pani s Piťom. „Chlapci, poďme mu dať poriadnu nakladačku, nech vie, čo je to naozajstný život!“ Hral som sa na hrdinu. Chalani nemali chuť zbiť chudáka, ktorému osud aj tak naložil viac než dosť. No ja som sa nedal. Hecoval som ich dovtedy, kým nepovedali áno.

Posilnili sme sa rumom, ktorý som zobral mame, a išli sme na to. Vedel som, že Piťova matka bude v kostole. Doposiaľ nevynechala ani jednu omšu. Zabúchali na dvere. Keď neotváral, vykopli sme ich. Muž akoby najskôr vôbec nezaregistroval, že sa niečo deje. Len bezducho pozeral von oknom, pričom z jeho očí sálalo nekonečné šťastie. To ma ešte viac vytočilo. Aby toho nebolo málo, všimol som si, že chlapci stáli ako stĺpy, nemajúc sa vôbec k činu. Tak som prvý vrazil Piťovi päsťou do tváre.

„Keby si vedel, na čo je rozum, zlomil by si ma ako pierko,“ provokoval som ho. Predsa len, bol chlap ako hora, raz-dva by si poradil s jedným pubertiakom. Piťo len začal v panike kričať, pripomínal veľké zviera, ktoré sa nechtiac dostalo do pasce. Vysmieval som sa mu, kopal som ho, no on sa vôbec nebránil.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Svokra ma ponižovala a týrala, pred bitkou ma zachránila náhoda


Chlapci ušli, nechceli byť svedkom tohto hrozného činu. Keď som videl, že chlap je celý zaliaty krvou, prestal som. No pocit uspokojenia mi to neprinieslo. Nevedel som kam ísť, čo mám robiť. Rodičom som sa nechcel ukázať, pretože mame by to zlomilo srdce. Noc som strávil v senníku. Mama sa to však dozvedela, predsa len, v malej dedine sa nič neutají. Piťo sa dlhšie liečil z rán, ktoré som mu uštedril. Odsúdila ma celá dedina, aj partia ma prestala brať za autoritu. Aj pre nich som bol hlupák, ktorý spadol na absolútne morálne dno.

Piťa som stretol asi po mesiaci. Chcel som sa mu vyhnúť, no rozbehol sa za mnou. Bál som sa, že je môj koniec, že ma zabije. On sa však usmial, natrčil mi ruku a otvoril dlaň. V nej mal malý, vyleštený kamienok. „Na,“ podal mi ho, tváriac sa, akoby mi dával ten najväčší poklad. Dodnes ho mám odložený na pamiatku. Objal som ho. Schoval som sa v jeho veľkom tele a rozplakal sa ako malý chlapec. Koniec koncov, stále som ním bol.

Odvtedy sa môj život zmenil. Začal som sa učiť a rozhodol som sa, že pomôžem ľuďom. Dnes profesionálne pracujem s problémovou mládežou, pretože viem, aké to je dôležité. Pri návštevách rodnej dediny zakaždým zájdem na cintorín. Zapálim sviečku mame, otcovi aj Piťovi. Nikdy naňho nezabudnem.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: Michaela
Odporúčame