Pravdivý príbeh: V našom dome bolo vždy dusno, mier prišiel až na staré kolená

Matka

thinkstockphotos.com

Život mojej mamy rozhodne nebol vystrihnutý z amerického filmu. Rok po jej svadbe som prišla na svet ja a v rovnakom čase diagnostikovali otcovi ťažkú chorobu. Priebeh bol veľmi rýchly a krutý. Skôr, ako som si ho stihla vôbec zapamätať, zomrel. Mame tak neostalo nič iné, len sa postaviť na vlastné nohy, nevzdať sa a postarať sa o jedinú dcéru.

Nežili sme si v prepychu, ale s odstupom času to vôbec neľutujem. Život ma naučil, že nič nie je zadarmo a všetko, čo mám, som si musela vydrieť a zaslúžiť. Nechcela by som byť na mieste niektorých mojich známych, ktorí mali všetko na čo si spomenuli. Pre nich už neexistovalo nič ďalšie, čo by ich nadchlo alebo pobavilo.

Nie vždy som však mala takýto triezvy pohľad na svet. Chápala som, že mi nič podstatné nechýba. Ako malé dieťa som ale strašne závidela ostatným deťom. Mali oboch rodičov, žili v peknom dome a dostali každú vec, ktorá sa im páčila. My sme žili v malom byte u starých rodičov, naše vzťahy s nimi neboli vôbec ideálne a mama pracovala od rána do večera, aby nás uživila.

V detstve sa na mne tieto životné okolnosti podpísali a dohnali ma až k psychológovi. Nevedela som sa začleniť do kolektívu, udržať si stále priateľky a ani učenie mi veľmi nešlo. Moja mama to so mnou nemala vôbec ľahké. Starí rodičia jej s mojou výchovou nepomáhali a okrem bývania sme s nimi neriešili vôbec nič.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Zomrel mi manžel – a mne za ním vôbec nie je smutno


Sedenia mi však pomohli. Psychológovia prišli na to, že nepotrebujem nič iné, len veľa lásky, pozornosti a starostlivosti. Chcela som cítiť, že niekomu na mne záleží a musela som sa vyrovnať so všetkým, čo sa v našich životoch stalo. Takisto som potrebovala trochu dospieť, pretože ako dieťa som nerozumela mnohým veciam. Prečo sa starí rodičia bavia s mamou len sporadicky, prečo práve ja nemám jedného rodiča a prečo nemáme peniaze na peknú dovolenku?

Na strednej škole mi mama konečne vysvetlila, čo sa medzi ňou a jej rodičmi stalo. Nesúhlasili s jej manželstvom, ktoré bolo výsledkom krátkej známosti a tak ich na svadbu ani nepozvala. Potom, keď otec zomrel, poprosila starých rodičov o odpustenie a pomoc. Chcela sa k nim nasťahovať. Kvôli tomu si mysleli, že sú jej dobrí len vtedy, keď od nich niečo potrebuje.

Bola to komplikovaná situácia, ktorá vyžadovala čas. Ten vskutku zahojí všetky rany. Rokmi, ako som dospievala, som sa so starkými veľmi zblížila. Začala som im pomáhať v domácnosti aj v záhrade a trávili sme spolu veľa voľného času. Raz som sa im odvážila povedať, že mamu veľmi mrzí, že si nie sú takí blízki. Prišlo im to veľmi ľúto, rovnako ako aj mne. V tej chvíli sa niečo naozaj zlomilo. S mamou si sadli do kuchyne, porozprávali sa, poplakali si a dohodli sa, že na svojom vzťahu popracujú.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Od toho dňa sa všetko akosi zlepšilo. Pochopila som, že rodina je prvoradá a všetky hmotné veci sú len hlúposti, na ktorých v skutočnosti nezáleží. Časom som už nepotrebovala navštevovať psychológa. Mojim dôverným spovedníkom sa stala moja mama. Hovorila som jej všetko a každý problém sme spoločnými silami vyriešili.

Dnes žijem vyrovnaný život. O mesiac oslávim svoje štyridsiate narodeniny, mám dve zdravé deti a skvelého manžela, ktorý ma podporuje vo všetkom, čo robím. Pozná podrobnosti môjho detstva a chápe, že som trochu citlivejšia, ako iné ženy. Každý máme predsa niečo, čím sa líšime od iných.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, MŠ
Odporúčame