Ako malá som bola skôr utiahnuté dieťa. Priveľmi som si neverila, čo sa schopností aj krásy týkalo. Možno bola na príčine moja mama, ktorá sa celá videla v mojom mladšom bratovi a ja som cítila, že som až na druhej koľaji.
Všetko sa zmenilo mojim odchodom do zahraničia. Po maturite som cítila, že nikam nezapadám, nikto ma nedocení. Moja dobrá kamarátka z detstva bola tri roky v Írsku. Keď sa zastavila po tomto čase doma na návštevu, skoro som ju nespoznala. Nový človek, vysmiata, pekne vyobliekaná, spokojná. Naspäť som už išla s ňou. Samozrejme, že začiatky neboli ľahké, ale oplatilo sa. V zahraničí som si zdokonalila jazyk, doplnila vzdelanie. Verila som vo svoje schopnosti, stala sa zo mňa sebavedomá žena, žiadne ukríknuté vtáča ako na Slovensku.
Po niekoľkých rokoch mi začal ale chýbať domov. V zahraničí bolo síce všetko super, ale v práci som cítila veľké tlaky, intrigy a po kariére lačných kolegov. Keď som si našla známosť, Tomáša, ktorý bol taktiež Slovák, v návrate domov mi už nič nebránilo. Cítili sme to obaja rovnako.
Doma som si našla prácu veľmi rýchlo. Musela som ísť síce finančne dolu, ale mala som kanceláriu pre seba a bola som sama sebe šéfkou. S občasnými kontrolami z vedenia sa to dalo vydržať.
Práca ma bavila a napĺňala. U riaditeľa som bola obľúbená. Horšie to bolo s kolegyňami. Viem, že som pre niektoré bola tŕňom v oku. Neviem prečo sú Slováci niekedy prehnane skromní a vďační aj za málo. Ja som svoje kvality vedela patrične predať. Odmenou mi bola riaditeľova dôvera a zverený dôležitý projekt na moju zodpovednosť. Bola som na seba hrdá keď systém, ktorý som navrhla, sme po pol roku zabehli do praxe a fungoval.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: V práci si o mne myslia, že som závislá na sexe
U niektorých mojich kolegýň tým len narástla závisť voči mojej osobe, ale v očiach riaditeľa som rástla tiež. Kolegyne som neriešila. Bola som zvyknutá na podobné správanie z Írska, aj keď tam to bolo skôr v duchu súťaživosti kto z koho, nie ohovárania.
Keď som si už bola istá, že som si vo firme vybudovala dobré meno a nič ma nemôže ohroziť, navrhol mi riaditeľ, či nepotrebujem asistentku. Vidí, že mám toho dosť a nechce ma do dvoch rokov stratiť kvôli prepracovanosti. Potešila som sa. Roboty bolo naozaj veľa, pomoc by mi prišla vhod. Avšak moje a riaditeľove názory na to, ako má pomoc vyzerať, sa trocha líšili. Ja som bola zvyknutá si robiť všetko sama, on chcel, nech Žanetu zaučím do všetkého. Môže sa stať, že ochoriem, na dlhšie vypadnem. Musí byť vo firme niekto, kto ma zastúpi. Nesúhlasila som, ale podvolila som sa. Uvedomila som si, že na dovolenke som nebola niekoľko rokov. Vďaka Žanete by to bolo konečne reálne.
Žaneta bola ťažký oriešok, ničomu príliš nerozumela. Chcela som ju prepustiť a prijať niekoho, kto bude vyhovovať aj mne. Vedenie mi dalo zamietavú odpoveď. Vraj mám mať trpezlivosť. Natrápila som sa s ňou viac než dosť. Na začiatku som si každú jej robotu musela skontrolovať a aj po nej opraviť.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Románik so ženatým šéfom sa mi škaredo vypomstil
Na dovolenku som napokon išla a veľmi som sa na ňu tešila. Po pár náročných mesiacoch so Žanetou som ju už potrebovala ako soľ. Bola som z nej vyčerpaná viac ako keď som robila sama na najdôležitejších úlohách.
Po dovolenke na mňa čakalo nepríjemné prekvapenie. Môj novonadobnutý elán a oddýchnutosť sa razom vytratili. Videla som na riaditeľovi, že celý týždeň nie je vo svojej koži. V piatok to z neho konečne vypadlo. Žanetu navrhli na miesto mojej nadriadenej. Ja by som mala stále pozíciu špecialistu, len by som pracovala pod jej vedením. Nemalo cenu protestovať. Už som vedela, že Žaneta je dcérou niekoho z vedenia. Nechcelo sa mi veriť, že ju ale tak ľahko dosadia na vedúcu pozíciu. Mali to ale premyslené dobre. Veď všetku robotu by som robila ja, riaditeľský plat by však poberala ona.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Kolegyňa ma vyštvala z práce – ale kto by toto vydržal?
Cítila som sa podvedená a zneužitá. Jediná osoba, ktorej som vo firme dôverovala, bol riaditeľ a aj ten ma sklamal. Nad ponukou som nemusela ani premýšľať. Stačil mi víkend. V sobotu som sa s Tomášom rozľútostila nad fľašou vína a v nedeľu som bola rozhodnutá. V pondelok som prišla do roboty s podpísanou výpoveďou. Bolo mi to aj ľúto – veď toľko času a rokov, ktoré som firme zasvätila. Svoj krok som ale v konečnom dôsledku neoľutovala. Vedela som, že Žaneta bude bezo mňa nahratá, ale bolo mi to jedno. Zadosťučinením mi bolo, že som si novú prácu našla do mesiaca. Je síce trochu horšie platená a mám aj menej zodpovednosti, ale získala som viac času pre seba a manžela. Prišla som na to, že sa neoplatí za každú cenu obetovať v mene práce, pretože existuje niečo úplne iné, čo ma v živote napĺňa a robí skutočne šťastnou.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na