Pravdivý príbeh: Veriť sa nevyplatí nikomu – ani najlepšiemu kamarátovi!

muž

sita

S Matúšom som sa spoznal na vojne. Bol to rodený šoumen. Kam vošiel, tam bolo veselo. Svojimi historkami nás bavil počas celej služby. Navyše to bol aj lámač dievčenských sŕdc. My ostatní chlapci sme tak trocha chceli byť ako on. My dvaja sme si padli do rany. Aj keď som možno nebol taký fešák ako Matúš, tiež som bol za každú srandu a človek sa so mnou nenudil.

Po vojne som odišiel do zahraničia a naše cesty sa rozišli. Začal som robiť čašníka v Nemecku. Postupne som sa vypracoval na prevádzkara lokálu. V zahraničí som ostal pätnásť rokov. Aj keď sa mi tam páčilo a mal som tam už zázemie, stále ma to ťahalo domov. Tak som sa vrátil. Vždy som konal impulzívne, a tak vyzeral aj môj príchod späť na Slovensko. Zo dňa na deň. Keď som po dvoch týždňoch skončil s návštevami celej rodiny a všetkých kamarátov, spomenul som si na Matúša. Bol som zvedavý, ako sa mu darí a či si ma vôbec bude pamätať. Keď som sa mu ozval v telefóne, nechcel veriť vlastným ušiam. Dohodli sme si na ďalší deň stretnutie v meste. Pripadalo mi to, ako by od času, keď sme skončili vojnu uplynuli sotva tri roky. Bol to starý dobrý Matúš. Mal síce pár kíl navyše a vlasov zas menej, na čare osobnosti mu to však neubralo. Za čas, čo som bol preč sa snažil podnikať. S oblečením, s dovozom zahraničných áut na Slovensko. Pýtal sa ma, čo plánujem robiť ja. Povedal som úprimne, že zatiaľ neviem. „Mám našetrené nejaké peniaze, budem si ich asi trocha užívať. Nechce sa mi niekde lopotiť za 15 tisíc mesačne.“ Od toho stretnutia sme sa stretávali pravidelne.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Brata som vychovala odmalička, on ma za to obral o dom


 Jedného dňa mi Matúš prezradil, že by rád začal podnikať s nehnuteľnosťami. „Ak by si mal záujem, bol by som rád, kebyže do toho ideš so mnou“,  navrhol mi. „Ja mám potrebné kontakty a ty zas peniaze,“ smial sa. Jeho nápad mal hlavu aj pätu, súhlasil som. Začali sme podnikať spolu. Matúš podchytil zopár veľkých klientov, ktorí nám zabezpečovali pravidelné zákazky a tým aj príjem. Naša firma sa chytila, pomaly sa rozrastala. Začalo sa nám ozaj dariť. O vyše roka mi napadlo otvorenie vlastnej kaviarne. Pozdávalo sa to aj Matúšovi. Presvedčilo ho aj to, že sme si potrebovali dať dokopy účtovníctvo a kaviareň bola na to vhodným prostriedkom.

Aj keď naša kaviareň U Kofyho nepraskala vo švíkoch, na čo mala, aj slúžila. Obľúbili si ju domáci, najmä jeden starý manželský pár. Pani mohla byť už po sedemdesiatke. Jej partner vyzeral o dobrých desať rokov mladšie. Vždy si iba sadli, objednali pohár mlieka, prečítali noviny a išli domov. Ani neviem ako, a Tóno, ako sa volal, začal v podniku pomáhať. Vysypal popolníky, zozbieral špinavé poháre, zniesol prázdne prepravky do skladu. Nevadilo nám to. Nás to nestálo skoro nič a čašníčka aspoň mala pomoc, keď nestíhala alebo nevládala. Bačíkovci chodili každý deň. Nemali deti, ani rodinu, nemali sa kam ponáhľať.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Najlepší kamarát nás pripravil o všetko!


Jeden večer som ostal v podniku s Matúšom zrátať tržbu. Bol nejaký mĺkvy, tak ma zaujímalo, či ho niečo neťaží. „Dano, asi aj ťaží,“ začal. „Vieš ten manželský pár, čo nám sem chodí vypomáhať. Starý pán sa mi zdôveril, že nie sú schopní platiť nájom. Už na nich začali chodiť prvé exekúcie. Nemajú sa s kým poradiť, nevedia, čo majú robiť. Majú starý ošarpaný dom, v dosť lukratívnej časti mesta. Nechcú oň prísť.“ Dali sme hlavy dokopy. S Matúšom sme sa dohodli, že všetky dlhy za nich zaplatíme, ak prepíšu dom na nás. Zbavíme ich dlhov a o dom neprídu, ak bude nehnuteľnosť jedného z nás. Na ďalší deň sme tento nápad navrhli Bačíkovcom. So slzami v očach súhlasili. Vraj ešte nikto niečo pre nich takéto nespravil. Dôverovali nám. Vedeli, že s Matúšom nemáme problém, čo sa týka peňazí, a tak za týmto nápadom nehľadali nič zlé. Nevidel som to ani ja sám. 

Vytriezvenie prišlo po roku. Tóno dobehol do kaviarne a s trasúcim hlasom na mňa začal kričať. Vraj prišli do ich domu nejakí ľudia. Chcú po nich, aby sa vysťahovali, pretože dom patrí im. Nechápal som to. Volal som hneď Matúšovi, nech mi to vysvetlí. Keď mi konečne zdvihol telefón, najprv sa vykrúcal. Vraj on o ničom nevie. Napokon mi s pokojným hlasom celú vec vysvetlil. Nech skúsim rozmýšľať a správať sa ako podnikateľ. O pozemok, kde stál dom Bačíkovcov, mal záujem bohatý kupca. „Nebudem čakať večne, kým sa tí starci poberú,“ to bolo posledné, čo som od neho počul. Ďalej som ho už nevnímal. Ten prašivec nepodviedol len ich, ale zneužil aj moju dôveru. Namočil ma do klamstva, s ktorým by som nikdy nesúhlasil. 

Od toho dňa to celé išlo od desiatich k piatim. Matúš začal vyťahovať peniaze z našich spoločných účtov. Nadával som si do idiotov a ľutoval, prečo som viac Matúša nekontroloval. Bolo mi to už na nič. Môj kamarát a obchodný partner narobil toľko problémov, že som mal čo robiť, aby som si zachránil svoju kožu. Načas som sa stiahol späť do Nemecka. Matúš zmizol úplne. Že vraj je v Anglicku, a tak skoro sa nevráti.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Z milionára som bezdomovcom!


Po mojom návrate na Slovensko som sa jedného dňa išiel prejsť do mesta. Nemal som čo robiť, a tak som len brázdil mesto. Na rohu ulice pri nákupnom centre som zbadal známu postavu. Tóno v otrhaných veciach, s natiahnutou rukou, čakajúc od okoloidúcich dáke drobné. Vedľa neho sa krčila jeho pani. Rýchlo som sklopil oči a prešiel na druhú stranu. Zbabelec. A v tej chvíli som bol ešte väčším žobrákom, ako tí dvaja nešťastní ľudia, ktorí tam stáli. S tým, že som sa dal oklamať ja, sa ešte zmieriť môžem. Ale že som prispel k niečomu takému, že som spravil z dvoch ľudí bezdomovcov, s tým sa vyrovnať nedá.

Zdroj: sita, sita, DG
Odporúčame