Pravdivý príbeh: Vymenil dobrý plat za prácu, ktorá ho baví – a takto to dopadlo

Práca

thinkstockphotos.com

V našej rodine sa o budúcej profesii potomkov nediskutovalo. Starý otec bol ekonóm, otec taktiež a mňa čakalo rovnaké smerovanie. Mohol som si byť tým taký istý, ako že ráno vyjde slnko.

Očakávania rodiny som naplnil, ba aj predbehol, keď ma zobrali na školu až do Prahy. To boli oslavy. Otec sa vznášal pol metra nad zemou a starký o pár centimetrov podrástol, keď každému v okolí vravel o mojom úspechu.

Škola bola fajn, štúdium mi išlo. Fakt som asi zdedil tie správne gény, skúšky som robil jednu za druhou. Žiaľ, už po prvom semestri som zistil, že ma to celé hrozne nudí. Niečo som načrtol otcovi, ale ten na mňa pozeral, ako by mi ani nerozumel. Nechal som si svoje pocity radšej pre seba a pokračoval na škole.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Žene som dovolil nájsť si prácu, ušla mi so šéfom


Červík pochybností, či som tam, kde som správne, sa z času na čas ozval, ale vždy som ho potlačil do úzadia. Čakal som, že sa v ekonómii nakoniec nájdem. Veď keď mi to tak išlo, nemohol som svoj talent len tak premrhať, ako mi to prízvukovali doma.

Už počas školy som stážoval v jednej veľkej známej firme a po štátniciach som tam ostal. Bol som ideálny zamestnanec. V Prahe som nemal rodinu ani priateľku, doma ma nikto nečakal. Nerobilo mi problém brať nadčasy, potiahnuť dlhšie, zaskočiť za kolegu. Zrazu som bol v takom kolotoči, že som ani nemal čas riešiť svoje súkromie. Práca bola mojím živobytím, voľným časom, aj mojou rodinou. Všetkým, len nie koníčkom. Viem, že väčšina ľudí nerobí, čo ich baví, ale bol som sklamaný. Otec aj starý otec sa vždy vyjadrovali o svojej práci s takým zanietením a u mňa ten pocit naplnenia nie a nie prísť.

Jedného dňa som stretol v meste bývalého spolužiaka. Nerobil, čo vyštudoval, pracoval v realitke. Vyzeral veľmi spokojný. Nechal mi vizitku, ak by som niečo potreboval. Mal v ponuke všetko možné. Medzi rečou sa zmienil o starom dome, ktorý sa mu nedarí dlhšie predať, ale vie že pravý majiteľ sa ešte neukázal. Toľko mi o tom dome básnil, až som sa s ním dohodol, že si dom rád pozriem.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: V práci si o mne myslia, že som závislá na sexe


Už keď som vstúpil na pozemok, mal som pocit, že som tam niekedy bol. Cítil som sa akoby som prišiel domov. Dom bol starý, ale zachovalý. V zadnej časti bola kováčska dielňa, aj s pôvodným vybavením. Na mieste som kamarátovi nepovedal nič, ale po pár dňoch som sa mu ozval. Dôkladne som si to premyslel a dom som sa rozhodol kúpiť.

Počas rekonštrukcie prišla reč aj na dielňu. Rozhodol som sa si ju ponechať. Počas víkendov som tam občas zablúdil, prezeral si staré náradia a rozmýšľal o človeku, ktorý s nimi narábal. Spýtal som sa kamaráta realiťáka, či o majiteľovi niečo nevie. Už nežil, ale jeho brat Pavel býval v tej istej obci. Dokonca sa kováčstvu stále venoval.

Vyhľadal som si dotyčného pána a zašiel za ním. Porozprával mi niečo o tom, ako sa s bratom kováčstvu voľakedy aktívne venovali, ale teraz ho už robí len v čase voľna ako relax, z času na čas zájde na jarmok. Ani neviem ako, ale odchádzal som od neho s tým, že sa prídem cez víkend na jeho prácu pozrieť.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Z jeho práce som bol doslova na mäkko. Bolo to krásne, ale zároveň náročné a nebezpečné. Ďalší víkend už prišiel môj budúci učiteľ ku mne. Postupne mi poukazoval nástroje, techniky. Bol som z veľkej časti samouk, veľa ma toho naučil aj on, plus som chodil na kurzy.

Víkendy aj voľné večery som už netrávil v práci, ale v mojej dielni. V lete ma Pavel zavolal, či mu nechcem prísť vypomôcť na jarmok. Tam vo mne dozrelo presvedčenie, že po lete dám v robote výpoveď a budem sa venovať už len kováčstvu.

Vedel som, že problém bude doma. Ak by ešte žil starý otec, iste by sa obracal v hrobe, že nepokračujem v jeho šľapajach. Aj otec sa obrátil, ale mne chrbtom. Kutie horúceho železa bolo podľa neho pod úroveň našej rodiny, ktorú týmto zahanbujem. Mama mi prezradila, že si dokonca pred známymi vymýšľa, že som dlhodobo práceneschopný a musel som odísť do cudziny. Chytal som sa za hlavu, že otec si radšej vymyslí moju chorobu, akoby mal povedať pravdu a byť na mňa hrdý. Jeho už asi nezmením. Ja konečne robím to, čo ma baví a po ťažších začiatkoch je to niečo, čo ma už aj niekoľko rokov živí. Týmto by som chcel dodať odvahu aj iným ľuďom, aby sa nebáli nasledovať svoje túžby. Je to to najlepšie, čo som v živote urobil.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, KP

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close