Pravdivý príbeh: Vyrástla som v luxuse a bez rodičovskej lásky. Stále mi chýba

Žena

gettyimages

Vyrastala som v rodine, v ktorej na prvý pohľad nič nechýbalo. Otec, významný stranícky funkcionár, sa stal riaditeľom veľkého podniku a preto sme si mohli toho dovoliť viac než ostatní. Zatiaľ čo moji spolužiaci chodili na prázdniny k babičkám, my sme každý rok išli k moru. V tej dobe bola dovolenka pri mori vysloveným luxusom, na ktorý si ľudia museli šetriť poriadne dlho. To však nebol náš prípad.

Vyrastala som ako jedináčik. Mama mala po tridsiatke, keď sa vydávala, čo bol na tú dobu skutočne ojedinelý prípad. Študovala medicínu a tak je logické, že skôr túžila po kariére než po dieťati, ktorému bolo treba vyvárať plienky.

Mnohí spolužiaci mi závideli postavenie jedináčika. Mala som všetko, na čo som ukázala, i to, čo som nechcela. Oblečenie výlučne kupované v tuzexe, kvalitný bicykel či vlastný magnetofón. Avšak daňou za tento materiálny nadbytok bola pre mňa samota.

Večery som trávila sama. Rodičia boli buď v práci, alebo na zasadaniach. Večeru som väčšinu jedávala pred televízorom. Program ma nikdy nejako neoslovil, no hlasy a hudba mi vytvárali aspoň akú takú ilúziu prítomnosti živej bytosti v našom byte.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Manžel mi zakazuje návštevy, prišla som o otca aj priateľky


Ak mi bolo ťažko, dívala som sa z okna do vysvietených okien protiľahlých bytov. Bolo cítiť, že v nich pulzuje jednoduchý, rodinný život. Žili v nich rodiny, ktoré mali neraz viac detí než peňazí, no na ich tvári bolo vidno šťastie. Pocit, ktorý by ste u nás hľadali len pod lupou.

Moji rodičia sa málokedy smiali. Otec sa usmieval len vtedy, keď sa posilnil kvalitnou whisky, ktorú zohnal bohvie kde. A mama? Vždy chladná primárka chirurgického oddelenia. Doma sa správala rovnako nezaujato a sterilne ako v nemocnici. Keď som sa jej niečo pýtala, tvárila sa, akoby ju to obťažovalo.

Doma chcela mať pokoj a mojou jedinou úlohou bolo ju nevyrušovať. Naučila som sa zbytočne na seba nepútať pozornosť. Načo aj? Pre rodičov som bola len jedným bodom odfajknutým na životnom zozname.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Spolužiaci k nám nemohli chodiť. Volať si do luxusného bytu deti robotníkov bolo predsa pod úroveň mojich rodičov. A kamarátky čoskoro prestalo baviť to, že som ich nemohla zavolať na návštevu. Pritom u nich mi bolo tak dobre. Žiadna sterilná čistota, luxusná elektronika či rôzne encyklopédie v poličkách. Miesto nich som sa mohla začítať do rozprávkových kníh, ktoré absentovali v našej domácnosti. Rodičia si mysleli, že rozprávky sú len na vymývanie mozgu. Preto mi od detstva čítali výlučne z encyklopédií.

Vedela som, že my spolužiaci závidia. Ja som však potajme závidela im. To, že majú súrodencov, s ktorými sa môžu hrať i biť. Nevadilo by mi, ani keby som musela nosiť veci po staršej sestre. Len keby som nejakú mala.

Rodičia sa im venovali, nepovažovali ich len za inventár domácnosti. Keď som dospela, vydala som sa za obyčajného údržbára. Naše deti vedieme k súdržnosti a skromnosti. Sama som na vlastnej koži zistila, že materiálne veci nikoho neurobia šťastným. Aj moja mama na to prišla. Žiaľ až vo vysokom veku, kedy už na akúkoľvek zmenu pre ňu bolo už príliš neskoro.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: gettyimages, gettyimages, RS

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close