Pravdivý príbeh: Vyštudovala som tesne pred päťdesiatkou a konečne robím, čo ma baví

Staršia pani

Ilustračné foto (Foto: Gettyimages)

Dodnes sa pamätám na to, ako sa ma v detstve príbuzní neustále pýtali, čím chcem byť. Mala som v tom jasno. Chcela som byť doktorkou. Odmala som mala nos strčený v lekárskej encyklopédii a pozorne som si zapisovala symptómy všetkých ochorení, ktoré mi zišli na um. Život mal však so mnou iné plány. Presnejšie systém, v ktorom sme žili.

Pochádzala som z katolícky založenej rodiny, kvôli čomu som sa nemohla dostať ani na gymnázium, nie to na vysnenú medicínu. Ako dieťa som s tým vôbec nepočítala a nepripravovalo ma na to ani moje okolie. A tak ma veľmi ranilo, keď mi mama so smútkom v hlase hovoria, že musím ísť na učňovku. Vtedy som mala pocit, že sa mi zrútil celý svet.

Nemala som však veľmi na výber, a tak som sa začala učiť za krajčírku. Darmo ma kamarátky utešovali, že si môžem aspoň ušiť nejaké šaty a obliekať sa moderne. Handry bolo to posledné, čo ma zaujímalo. Školu som síce skončila, naučila som sa obstojne šiť, zamestnala sa v odevnom závode, no vnútorne ma to vôbec nenapĺňalo.


Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás


Svojho sna som sa však nikdy nevzdala. Zaumienila som si, že si budem naďalej rozširovať znalosti o ľudskom tele. Po večeroch som sa prehrabávala v encyklopédiách a v rôznych lekárskych učebniciach, ktoré sa mi podarilo zohnať v knižnici. Môj muž sa na mňa najprv neveriacky pozeral, no potom pochopil, že sa nemienim len tak ľahko vzdať svojho sna.

Neprestala som sa vzdelávať ani po narodení syna. Zatiaľčo spal, ja som sa pomaly učila na prijímacie skúšky na medicínu, hoci som vedela, že sa tam nikdy nedostanem. Veď medicína sa predsa nedá študovať diaľkovo!

Po revolúcii môj muž začal podnikať. Po pár rokoch, počas ktorých sme počítali každú korunu, sa mu konečne začalo dariť. Navrhol mi, že môžem ostať doma, pretože nás pokojne uživil všetkých troch. Mali sme všetkého dostatok. Mne sa však nechcelo len tak sedieť s priateľkami na kávičke a zbytočne mrhať časom. Preto mi napadlo realizovať sen, ktorý stále vo mne ešte celkom nevyhasol: „Milan, môžem ísť študovať?“

Mala som takmer štyridsať, bola som ženou v strednom veku, ktorá by mala mať už dávno vybudovanú kariéru. Vedela som si to celkom dobre počítať. Kým skončím medicínu, budem mať 46 rokov. Plus nejaký ten čas mi zaberie atestácia. Stojí mi to za to? V srdci som však mala jednoznačnú odpoveď.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Kamarátka zarába v zahraničí, nad Slovenskom ohŕňa nos


Nakoniec som predsa len nastúpila na lekársku fakultu. Bola som raritou medzi spolužiakmi, a určite aj najstaršou študentkou na univerzite. Nevyhla som sa rôznym otázkam typu: „A kde ste boli doteraz?“, „Nie ste na to už dosť stará?“, „Nechceme sa vás dotknúť, ale budete fyzicky zvládať náročnú prax?“ Nedovolila som si osobne zobrať ani jednu z týchto netaktných otázok. Išla som si za svojim cieľom.

Cez deň som bola poctivou študentkou, večer matkou a manželkou a cez noc som sa ponárala do kníh. Veľa informácií mi bolo známych vďaka vlastnému rozširovaniu si obzorov. Preto som aj náročné štúdium zvládala ľahko. Samozrejme, bez manželovej podpory by to však nešlo. Pri promóciách sa v jeho očiach zjavili slzy hrdosti. A ja som si pred meno mohla konečne napísať MUDr, štyri čarovné písmenká, ktoré mi dovolili liečiť ostatných.

Teraz mám vlastnú pediatrickú ordináciu a napriek vyššiemu veku sa len tak skoro nechystám na dôchodok. Verím, že sny sú na to, aby sa napĺňali. Veď ja sama som toho dôkazom. Keď niečo naozaj chcete, tak žiadna prekážka nie je príliš veľká na to, aby ste ju nedokázali prekonať.


Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.

Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame