Ako mladá som ovdovela a ostala som na syna sama. Ten akoby z oka vypadol môjmu mužovi. Vždy, keď som sa pozrela na Samka, videla som manžela. Ako rokmi rástol, dokonca ho bavili aj podobné záujmy, najmä šport.
Samko vyskúšal futbal aj plávanie, no nakoniec zostal práve pri vode. Bol rýchly, obratný, išlo mu to. Ja som bola pyšná mama. Každú súťaž a víťazstvo som prežívala na dvesto percent. Kto má deti, ktoré sa venujú nejakému športu, vie, aké je to náročné – finančne aj časovo.
Môj syn sa jedného dňa rozhodol, že šport odsunie na vedľajšiu koľaj. Kamarát mu totiž ponúkol veľmi dobre platenú prácu v zahraničí, a tak Samko odišiel s ním. Ja som bola najskôr proti, ale syn si to celkom dobre zariadil. Športu sa venoval na amatérskej úrovni ďalej, dokonca chodil v zahraničí aj na súťaže. Keď mu to čas dovolil, prišiel na Slovensko, kde si tiež rád strihol nejaké podujatie, ak práve bolo.
Podobná akcia bola naplánovaná aj na jeden májový víkend. Syn mi vravel, že s kamarátom odídu po práci autom a na Slovensko príde tak, že sa stihne pred súťažou ešte aj vyspať. Stala sa však najhoršia nočná mora každého rodiča. Synov kamarát dostal za volantom mikrospánok a auto skončilo v priekope. Obaja na tom boli hrozne, Samko o čosi horšie – skončil v kóme.
Každý deň som prosila a dúfala. Ešte nemohol byť ten čas, aby syn odišiel za manželom. Našťastie, niekto tam hore dal synovi druhú šancu na život, pretože nakoniec sa prebral. Pre mňa to bolo tiež ako znovuzrodenie – najkrajší dar. Následky, samozrejme, zostali tiež, ale tie som vnímala ako druhoradé. Najdôležitejšie bolo, že Samko žil.
Syn si musel zvykať nový spôsob života, a ja s ním tiež. Prvé mesiace bol na vozíku. Ani lekári nevedeli odhadnúť, či a kedy bude normálne chodiť – bez barly. Mal taktiež veľa vnútorných zranení. Museli sme chodiť na špeciálne ošetrenia, ale Samko sa nikdy nesťažoval. Dokonca mi hovorieval: „Mami, uvidíš, že ma ešte budeš povzbudzovať na maratóne.“
Samozrejme, že by som si to priala tiež, ale v kútiku duše som tomu neverila. Bola som rada, syn je živý a nejaké súťaže boli to posledné, čo ma trápilo. Samko však bol ako buldog. On sa nechcel zmieriť s tým, že bude do konca života na invalidnom dôchodku a niekomu na príťaž. Robil poctivo všetky cvičenia, platili sme terapie, chodili za odborníkmi, sledoval ľudí na internete s podobným osudom.
Po skoro troch rokoch mi syn povedal, že ide vyskúšať zabehať si súťažne. Vraj len taká „maličkosť“ ako polmaratón. V tom čase som už videla, že fyzicky je na tom dobre. Skôr som sa bála, že čo ak má syn nejaké skryté následky z nehody, ktoré sa môžu pri veľkej záťaži prejaviť.
Bola som z toho v takom strese, že som ho ani nechcela ísť povzbudzovať. Povedala som mu, že počkám, až mi zavolá. Samozrejme, že som to nevydržala. Keď dobehol, plakali sme obaja. Neumiestnil sa, ale pre nás to bolo jedno veľké víťazstvo.
Odvtedy chodil Samko na súťaže, ako sa mu len dalo. Dokonca aj do zahraničia, trúfol si aj na trojboj. Doma si našiel prácu aj priateľku, s ktorou chodia spoločne cvičiť. Ak by ste ho stretli na ulici, nikdy by ste nepovedali, akými zraneniami si prešiel.
Tento rok sa syn zúčastnil súťaže Iron Man. Kto to pozná, vie, že jednotlivé disciplíny sú extrémne náročné. Bolo to týždeň pred jeho narodeninami a dostal predčasný darček. Z tisíc súťažiacich sa umiestnil v prvej dvadsiatke. Pre nás je to ako umiestniť sa na stupni víťazov. Samko prekonal prognózy lekárov, skepticizmus okolia aj vieru v seba samého. Je motiváciou pre iných, že niekedy sa zázraky dejú a silou vôle aj vytrvalosťou sa dá dokázať takmer nemožné.
Zdieľať na